Dňa 4. 9. 2012 ukončil svoju pozemskú púť archimandrita FLOR (VAŇKO). Tento posledný svedok živej ladomirovskej monastierskej tradície odovzdal svoju nesmrteľnú dušu Hospodinovi po dlhej chorobe v 86. roku svojho života. Pretože ide zároveň aj o rodáka z našich „ruských Karpát“ a človeka z nášho rusínskeho ľudu, myslím si, že by bolo vhodné aspoň v krátkosti priblížiť jeho životnú cestu. Archimandrita Flor, vlastným menom Vasiľ Vaňko, sa narodil 9. decembra 1926 v dedinke Šemetkovce, okr. Svidník. Už ako chlapca ho otec archimandrita Vitalij (Maxinenko) prijal za pomocníka do monastiera sv. Jova Počajevského v Ladomirovej. Pred začiatkom druhej svetovej vojny prišiel do monastiera ešte jeden chlapec, volal sa tiež Vasiľ (Škurla), neskorší metropolita Lavr. Aby ich vedeli odlíšiť, monastierski otcovia im dali prezývku – Vasja Bilyj a Vasja Černyj. Vtedy ešte nikto ani netušil, že títo naši dvaja chlapci budú mať taký veľký vplyv nielen na neskorší život monastiera sv. Jova Počajevského, ale i na život a dianie celej Ruskej zahraničnej cirkvi. Po neľahkých vojnových rokoch sa väčšina monastierskeho bratstva 1. augusta 1944 presídlila do Bratislavy, kde si v jednej priestrannej budove zariadili domový chrám prepodobného Jova a tiež mníšske kélie. Hoci archimandrita Serafim (Ivanov) nechcel brať mladých chlapcov so sebou, väčšina bratstva s jeho rozhodnutím nesúhlasila a otec Vitalij (Ustinov) odcestoval po nich naspäť do Ladomirovej. Tak sa životy a osudy obidvoch Vasiľov navždy zviazali so životom Bratstva prepodobného Jova Počajevského a Ruskou zarubežnou (zahraničnou) cirkvou. Prvý podriasnik si naši chlapci obliekli 15. októbra 1949 a už ako mladí poslušníci putujú s monastierskymi bratmi cez Berlín (začiatok roku 1945) a Ženevu (máj 1945) do Jordanville v USA, kde vznikajú Sväto-Troický monastier a Typografia sv. Jova Počajevského, duchovní pokračovatelia ladomirovskej „obiteli“. Tu „za veľkou mlákou“ ich, nám taký drahý vladyka a zakladateľ ladomirovského bratstva archiepiskop Vitalij (Maximenko), postrihuje za rjasoforných mníchov, a to 28. marca 1947. Pri postrihu im vladyka dal mená svätých mučeníkov bratov Flora a Lavra. Pripomínali mu totiž dvoch monachov –ipodiakonov kyjevského metropolitu Flaviána (Horodneckoho); naši karpatskí mnísi na druhý deň, v sobotu Akafistnú, prijali postrih na čtecov a ipodiakonov. Ako pamiatku z postrihu archimandrita Flór celý život s úctou opatroval svoj ladomirovský modlitebník s vladykovým venovaním: „Blahohovejnomu ipodiakonu Floru : da ne odstupit kniha sija ot ust tvojich. Molis i obo mne. +Archiepiskop Vitalij 17/30 marta 1947 goda. Sv. Troickij monastyr.“ V prvý týždeň Veľkého pôstu nasledujúceho roku 1948 boli obaja „inoci“ postrihnutí do malej schimy tým istým vladykom Vitalijom. O dva roky neskôr, 11. septembra 1950, bol otec Flor rukopoložený na jerodiakona (diakon – mních). Iste nie je náhoda, že to bolo práve na sviatok Usiknovenija hlavy sv. Joanna Krestiteľa, ktorý si s veľkou láskou a úctou ctili bratia aj zbožný národ v rodnej Ladomirovej. Po necelých štyroch rokoch tejto anjelskej služby (28. júna 1954) obchádza otec Flor druhýkrát sv. Prestol za spevu tropárov „Svjatyji mučenici…“, aby prijal z rúk archijepiskopa Vitalija sv. tajinu svjaščenstva – kňazOsobnosť vladyku Vitalija (Maximenka), ktorý bol na seba prísny, ale bol starostlivým otcom mladých mníchov, navždy zanechala hlbokú pečať v duši jeromonacha Flora. Aj on bol pre bratov vzorom. Hovoril iba vtedy, keď to bolo nevyhnutné, a nikdy nerozprával v oltárnej časti. Z mnohých spomienok na strohosť jeho života uvediem aspoň jednu charakteristickú: Počas práce v kuchyni nikdy nezapínal ventilátor a ostatným pomocníkom to vysvetlil otázkou: „Aký ventilátor mal prepodobný Antonij Veľký?“ Monastierski otcovia o ňom hovorili, že ovládal množstvo remesiel a prác, a ak sa ho niekto opýtal, kto ho ich naučil, krátko odpovedal: „Bieda a potreba“. V roku 1967 bol jeromonachovi Florovi udelený titul igumena a v roku 1996 archimandritu. Posledným cirkevným vyznamenaním (r. 2007) bolo právo nosenia dvoch náprsných krížov, ktoré však nosil veľmi zriedka, a keď, aj to iba „kvôli poslušnosti“. Na sklonku svojho života chorľavel a bol často hospitalizovaný. Ako spomína predstavený monastiera archimandrita Luka (Murjanka), aj počas svojej choroby robil druhým radosť. Bratia sa tešili, keď sa opäť po čase vrátil do monastiera, ale radoval sa i nemocničný personál, keď ho mohli prijať na oddelenie a „vidieť naživo“ tohto pravoslávneho podvižníka. Je potrebné spomenúť, že hoci otec Flor bol veľmi ostražitý a prísny v cirkevných veciach, dokázal doširoka otvoriť náruč pre iných. Bratia spomínajú, že neľahko prijímal zjednotenie Ruskej zahraničnej cirkvi s Moskovským patriarchátom, pretože sa bál toho, aby rôzne „podmorské útesy“ nezranili jeho materskú Cirkev, no nakoniec uvidel, že tieto obavy sú neopodstatnené. Na druhej strane, až do posledných chvíľ mal starosti kvôli tomu, že monastier podľa jeho názoru nerobí dostatočne niečo pre miestne americké obyvateľstvo. Posledný deň pamiatky svojho nebeského ochrancu 18/31 augusta prežil archimandrita Flor pri plnom vedomí a o niekoľko dní ráno 4. septembra odišiel „vo vičnyja obiteli“. Hoci žil akoby v tieni svojho „brata v mníšskom postrihu“, metropolitu Lavra, predsa nerozlučne s ním patril k živej ladomirovskej tradícii. Spomínajú si na neho celé pokolenia mladých chlapcov, ktorí trávili čas letných prázdnin v jordanvillskom monastieri, tých, ktorí s ním pracovali na „poslušanijach“, i tých, ktorí s ním slúžili „bezkróvnoje svjaščennodijstvije“ či modlitebne vzývali k nášmu večnému Archijerejovi a Spasiteľovi. S úctou si na neho spomínajú aj mnohí susedia Svätého Troického monastiera – americkí farmári. Patrilo by sa preto i nám, ľuďom z kraja, v ktorom sa otec Flor narodil a začal svoju pozemskú púť, aby sme si naňho s láskou a úctou modlitebne spomenuli, o čo prosím všetkých čitateľov tohto článku. Na záver ešte jedna myšlienka. Náš „Podvihopoložnik i Soveršiteľ“ Isus Christos svojimi bohoľudskými ústami povedal: „Ašče zérno pčenično pád na zemlí ne úmret, tojedino prebyvajet: ašče že úmret, mnoh plod sotvorit (Jn 12,24).“ Minulý rok v osobe o. archimandritu Flora padlo posledné „ladomirovské zrno“ do zeme. Daj, dobrotivý Bože, aby podľa týchto evanjeliových slov prinieslo hojnú úrodu v podobe znovuzrodenia monastierskeho života v „Prjaševsko – Karpatskoj Rusi“.
Jerej Peter Savčak