Miľkovský monastier znamenal pre ruskú emigráciu, ktorá sa ocitla po boľševickej revolúcií roztrúsená po mnohých krajinách veľmi veľa. Bol to nielen kúsok starej a dobrej „Svätej Rusi“ na cudzej zemi, bol to nielen monastier , ktorý udržal duch „starčeskej“ Optinej a „podvižnického“ Valaámu, ale predovšetkým akýsi blahovonný ker ruského „blahočestija“, hlboko zakorenený v pôde Christovej cirkvi a duchovne dorastajúci až do výšin Christovho večného cárstva. No tento ker nielenže voňal svätosťou v celej ruskej emigrácii, ale rodil aj plody svätosti, ktoré okúšali nielen Rusi a Srbi, ale ich sladkosťou a chuťou sa môžeme nasycovať aj my, ľudia dnešnej doby, ktorejkoľvek národnosti by sme boli a v ktorejkoľvek krajine by sme žili. Veď nebyť Miľkova, možno že by Srbi nemali svojho avvu Tadeja, my Karpatorusi-ladomirovského podvižníka o Sávu Struve a celá Pravoslávna cirkev divotvorcu posledných čias – svätiteľa Joanna Šanghajského a San- Franciského. Veď práve tu v maličkom Miľkovskom monastieri začínali podvižnícku púť „Bohu a rodu svojmu“, práve tu sa napájali prvými dúškami čistej vody pravoslávneho mníšskeho asketizmu, ktorú miľkovský bratia vedeli triezvoumne ponúknuť aj svetom doráňanému človeku. Tu vykročili na úzky a strmý chodník svätootcovských duchovných zápasov, ktorého smerovou tabuľou boli slová „sami sebe i druh druha i ves život náš Christu Bohu preradim“ a ktorý hoci s námahou, ale pritom s istotou vedie do „širokej a rovnej“ rajskej blaženosti. No Miľkov či Miľkovský monastier alebo jednoducho Miľkovo, to nie je iba Vovedenský chrám, to nie je iba strohý cirkevný typikon a „poslušanija“ to nie sú iba každodenné spovede a sv. Liturgie, kafizmi a akafitsy, práca na poli a v kuchyni, mníšska mantija a duchovenské oblečenie. To sú predovšetkým ľudia, ktorí týmto všetkým spomenutým i nespomenutým žili a ktorí boli „dušou“ tohto všetkého. Ale tak ako na nebi sa mesiac svojou žiarou i veľkosťou odlišuje od okolitých hviezd, tak aj v tomto monastierskom súhvezdí bol najväčšou a najžiarivejšou osobou práve miľkovský igumen otec schiarchimandrita Amvrosij Kurganov. Jeho múdre, pokorné a láskyplné vedenie nadchýnalo na nové a nové podvihy nielen mladých poslušníkov (medzi ktorých patril i sv. Ján Šanghajský), ale i starých a skúsených mníchov. Preto si myslím, že by bolo osožné aspoň trochu načrieť do jeho života, aby sme nielen pochopili niektoré pohľady a konania sv. Jana (Maximoviča) v jeho duchovnom a pastierskom zápase, no v prvom rade aj seba nadchli pre duchovný život, ktorý je prísny voči sebe a zhovievavý voči iným.
Vladimír Kurganov (také bolo svätské meno o. Amvrosija) sa narodil na sviatok sv. Vasilija Veľkého 1/14 . januára 1899 v obci Govorovo Saranskej gubernije. Jeho otec Zinovij, ako aj jeho dedo tu bol dedinský duchovným a ako hovoria mnohí – trochu moderný, ktorý nemal mníšstvo vo veľkej úcte. Mladý Vladimír vyrastal bez matky, ktorá skoro zomrela, no s úctou si spomínal na jednu pestúnku, ktorá ho prísne, no s láskou napomínala. Ako dieťa bol Vladimír veselým (takým ostal do konca života) a veľmi spoločenským chlapcom. Po základnej tzv. „prichodskej“ škole a duchovnom seminári sa zapísal na historicko- filozofickú fakultu Varšavskej univerzity. Hoci sa ocitol v cudzom prostredí nie veľmi naklonenom pravosláviu a Rusku, práve tu našiel svojho prvého duchovníka – výnimočného človeka a askétu zápasiaceho vo svete o . Konštantína Koronina. Ten nielenže viedol pre tamojšiu mládež akýsi druh „náboženského krúžku“, navštevoval a slúžil po väzniciach, ale bol aj známym bojovníkom za Pravoslávie a učiteľom vnútornej tzv. Isusovej modlitby. O. Amvrosij na jeho rady neskôr často spomínal a už ako igumen neraz hovoril svojím učeníkom: „Počúvaj, chcem ťa naučiť tomu čo ma učil otec Konštantín …“. Pri tomto blahodatnom duchovníkovi, ktorý mal veľký vplyv na ďalší duchovný život miľkovského igumena sa začalo jeho „poslušníctvo“. O. Amvrosij – vtedajší študent Vladimír- o tom hovoril: „Na deň svätého Pachomija Veľkého som prišiel k otcovi Konštantínovi, hodiac sa mu k nohám a prosiac ho, aby bol mojím starcom.“ No po určitom čase o. Konštantín vycítil nakoľko duša mladého študenta Vladimíra hľadá duchovné zdokonaľovanie a tak ho zoznamuje s rektorom Tverskej bohoslovije archimandritom (neskôr významným metropolitom) Venjamínm (Fedčenkovom). Príklad o. Konštantína slúžiaceho uprostred mestského ruchu vo Varšave a neviažuceho svoje duchovné deti k sebe, ale k Christu, by mal byť príkladom pre všetkých dedinských a mestských duchovných, ktorých život a konanie môže v mnohom vplývať na duchovný život mladého človeka. Čo sa týka archimandritu Venjamína, zoznámenie sa s ním malo taktiež obrovský význam pre študenta Vladimíra. Aj keď sa neskôr ich cesty rozišli, o. Amvrosij ostal navždy vďačný svojmu niekdajšiemu učiteľovi. No ešte jednu osobnosť Vladimírových študentských čias je hodno spomenúť: Bol to príjemný a blahý modlitebník – svjaščenik Ivan, o prečudnej modlitebnej sile ktorého svedčí i nasledujúca udalosť. Keď na začiatku Revolúcie nejaký agresívny námorník vtrhol do domu otca Ivana, pokúšajúc sa napadnúť jeho dcéru, ona začala privolávať na pomoc svojho otca, ktorý v dome nebi. Námorník tu znenazdajky oslepol.
Vráťme sa však k o. Amvrosijovi alebo lepšie povedané k vtedajšiemu študentovi Vladimírovi. Hoci hľadal bližšie zoznámenie s monastierským životom, prvý pokus nebol úspešný. Odišiel do jedného dobre organizovaného a veľkého monastiera v chersonskej eparchii, ten však zanedlho opustil. Nenašiel tam to čo hľadal. Medzitým sa stal vojenským kadetom v Moskve a bol účastný aj bojov v Moskovskom Kremli. V každom prípade, viditeľné víťazstvo vládcu tohto sveta umocnilo jeho rozhodnutie, aby ho opustil. Jeho nasledujúcou zastávkou v duchovnom živote bol monastier v ktorom hľadali útechu nielen také osobnosti akým boli Nikolaj Gogoľ, Alexej Chomjakov, Fjodor Dostjevský, Vladimír Solovjov, Lev Tolstoj no i obyčajný ruský sedliak či životom utrápený vdovec – skrátka každý ruský človek.
Ozdobou tohto monstiera nazývaného Optina pustyň, boli predovšetkým jej svätí starci, ktorí ho nielen preslávili, ale duch „starčestva“ rozšírili do celej Ruskej Cirkvi. Napriek duchovnej sláve tohto monastiera Vladimírovi nebol ľahké tu žiť. Bolo treba nielen vydržiavať pre strohom otcovi Jánovi, o ktorom sa hovorilo, že kto pri ňom vydrží stane sa mníchom, no predovšetkým dozrieť.
Sám otec Amrosij na stretnutia týchto dvoch svetov (svojho a podvižnického) spomína takto: „Prišiel som k otcovi Teodosijovi a riekol: – Báťuška, požehnajte študovať anglický jazyk.
– Hospodi pomiluj, brat Vladimír, no čo je ti angličtina?
– Túžim čítať Miltonov Stratený Raj v origináli.
– Hospodi pomiluj, načo ti je Milton? Tu máš Antonija Veľkého, Makarija Egyptského. Ich čítaj.
Odišiel som od neho s nepokojnou dušou: Čo on vie?“
Po nedostaní požehnania na dopisovanie si s priateľom a podobným skúškach jeho poslušnosti sa Vladimír rozhodol, že odíde naspäť domov. Otec jeho príchod využil a snažil sa ho presvedčiť, aby sa oženil a neskôr prijal po ňom túto cirkevnú obec. Vladimír však dlho doma nevydržal a srdce ho ťahalo naspäť do Optinej. Na čo je zaujímavé – ako neskôr o. Amvrosij spomínal – za celé dva mesiace, ktoré bol doma ho ani raz nenapadlo čítať Miltona či akúsi inú knihu, alebo písať listy priateľovi. Jednoducho to bolo pokušenie.
Hoci kvôli nastavajúcej mobilizácii Vladimír nepobudol v Optine dlho, tá sa i tak nezmazateľne vryla do duše a života mladého podvižníka. Veď pečať veľkých optinských starcov, ktorými bol presiahnutý jej vzduch i duch, len tak ľahko nemohla vyblednúť. Ako sám často hovoril, každý zo starcov mal svoj osobitne rozvinutý dar. Ale srdce Vladimíra najviac priľahlo k starcovi Amvrosijovi – ktorý podľa jeho slov mal najväčší dar – dar lásky, preto bol najväčším zo všetkých. A skutočne, ak sa bližšie pozrieme na život starca Amvrosija, v jeho blízkosti neraz uvidíme ľudí, ktorých by sme spolu len tak ľahko nevideli. Prichádzali k nemu skeptickí intelektuáli aj jednoduchá žena prosiaca ho, aby sa pomodlil za jej kurčiatka, mestská dáma chytená do siete spiritizmu aj vlastník krčmy zabudnúci na všetko okrem zhromažďovania peňazí. Rozprávali sa s ním najväčší myslitelia 19. stor. – Vladimír Solovjov, Dostojevský i Cirkvou odsúdený Lev Tolstoj, hĺbavý filozof čistoty Strachov i žena ponorená do bahna hriechu, aristokrat K. Leontijev i Francúzka rímsko-katolickej viery hľadajúca u neho radu. Každého starec Amvrosij vedel obrátiť k Christovi, vedel dať impulz, ktorý konkrétnej osobe pomohol vykročiť k tomu, čo je pre ňu lepšie, vznešenejšie, spásonosnejšie. A ku každému mal mieru, jeho pedagogika nebola utopistická, ale triezva, reálna tak ako je reálne aj samotné evanjeliové učenie.
Nenadarmo metropolita Antonij (Chrapovický) hovoril, že na novodobú ruskú duchovnosť mala veľký vplyv trojica svätcov a to Teofan Zatvornik, Ján Kroštandský a starec Amvrosij Optinský. A práve mnohé vlastnosti a črty posledného našli svoje pokračovanie v osobe jeho budúceho menovca o. Amvrosija Kurganova a to aj za hranicami vlasti.
Ako už bolo povedané kvôli mobilizácii musel Vladimír Optinu opustiť, no aj tu okúsil blahú pomoc starca Amvrosija. Pred lekárskou prehliadkou, na ktorú išiel s pocitom akoby šiel na prehliadku či môže slúžiť satanovi (červenoarmejcom), uvidel biely oblak a na ňom straca Amvrosija, takého aký bol na jeho obrázku. Na to Vladimíra pozvali do prehliadacej miestnosti a doktor ani naňho poriadne nepozerajúc zakričal „Nespôsobilý!“ a takto bol prepustený. Doma ho však čakalo podobné prekvapenie. Jeho otec svjaščenik, ktorý nebol nadšený ani Vladimírovým rozhodnutím ísť do monastiera ani mníšstvom všeobecne, bol pri jeho príchode v chráme, kde slúžil sv. Liturgiu na pamiatku starca Amvrosija, ktorý sa mu taktiež zjavil. Po tejto udalosti už sám svojho syna vyprevádzal na cestu za mníšskym životom.
No pokiaľ vstúpil mladý Vladimír na duchovné bojisko, musel si prejsť rôznymi bojiskami občianskej vojny v Rusku. Bojujúc v radoch Bielej dobrovoľníckej armády a okúsiac všetky strasti bratovražednej vojny, došiel až do Kyjeva, kde bol zranený do pŕs. Nevyliečený ustupuje s porazenou Bielou armádou na Krym, odkiaľ bol evakuovaný z pozostatkami Vrangelovej armády do Carihradu (1920) a odtiaľ do pohostinného a bratského Srbska, ktoré otvorilo svoju náruč pre ruských emigrantov a vyhnancov. Zo všetkých stretnutí a ostrovoch blahodati v tomto vojnovom pekle (a bolo ich mnoho) najväčší význam malo stretnutie s vladykom Antonijom Chrapovickým, neskorším prvohierarchom Ruskej Zahraničnej Cirkvi. Vladyka pri bohoslužbách spoznal vo Vladimírovi náklonnosť k mníšskom životu a Vladimír vo vladykovi zasa skúseného duchovníka. Tento ich otcovsko-synovský vzťah trval až do konca Vladimírovho života a to tak z jednej i z druhej strany. Otec Amvrosij nazýval vladyku Antonija svojím otcom, učiteľom, avvom alebo dokonca „náš drahý deduško“ a vladyka zase hovoril, že zo všetkých mu boli duchovne najbližší otec Amvrosij (Kurgov)a otec Ján (Maximovič).
Namiesto všetkých svedectiev v týchto ťažkých časoch vojny a emigrácie, kde by sa dalo mnoho písať o Vladimírovej nesebeckej láske k iným a o jeho slúžení raneným ako aj o duchovných zápasoch, uvediem aspoň spomienku neskoršieho archiepiskopa Vasilija Bočanského, ktorý už dávno pred jeho postrihom v ňom videl mnícha, pretože ako sa píše v „Starečníku“- mních je ten kto seba neprestajne obmedzuje (ohraničuje): „Nadchol ma svojou jednoduchosťou, skromnosťou a príjemným charakterom. Nikdy som ho nevidel mrzutého alebo nahnevaného. Takýto bol voči všetkým – mladším, rovnakím alebo starším od seba. Srdce otca Amvrosija horelo bezhraničnou láskou k otčine, svojmu národu a Pravoslávnej cirkvi. Láska otca Amvrosija voči vlasti a svojmu ľudu ho podnietila, aby vzal na seba úlohu cirkevného pomocníka, teda úlohu ktorá neponúkla nijaké materiálne výhody, a v každej chvíli ho prinucovala na obmedzovania, utrpenie a často aj na smrteľné nebezpečenstva…“
Nebudem tu preto podrobne hovoriť o jeho prebývaní v Carihrade a slúžení blížnym so silno podlomením zdravím. Aby sme však videli motívy jeho života nechám hovoriť zachovaný denník, kde si okrem svojho zármutku za otčinou vypisoval aj citáty svätých otcov. Jeden z nich ktorí ho môže najlepšie charakterizovať a podľa ktorého sa aj nekompromisne riadil pochádzal z pera sv. Jána Zlatoústeho. Jeho slová sú nasledujúce: „Láska je hlava aj koreň, prameň aj matka všetkého dobra a bez nej nieto ničoho užitočného. Ona je znakom Christových učeníkov, očividná osobitosť Božích služobníkov, znamenie všetkých apoštolov…“
Táto nebeská láska k blížim ho prirodzene upevnila v jeho láske k Hospodinovi, ktorému túžil celostne zasvätiť svoj život.
A tak teda po prijatí ruskej emigrácie v bývalej Juhoslávii sa začína aj mníšsky život mladého Vladimíra. Navštíviac viacero monastierov sa nakoniec usídlil v Petkovici. Tam jeho niekdajší duchovník episkop Venjamín (Fedčenkov) založil ruské monastierke bratstvo s ruským typikonom, spevom a svojskými bohoslužbami. Po dlhom čase poslušníctva – skušobníctva bol 22. marca (4. apríla) roku 1923 postrihuntý za mnícha s menom Amvrosij na počesť svätého Amvrosija Mediolánského (Milánského), ktorého meno nosil aj jeho milovaný starec Amvrosij Optinský. Od vtedy podľa slov vladyky Antonija mohol ešte s väčším vedomím volať k Bohu: „Tvoj jesm az – spasi mja“. V tom istom roku bol jemu tak drahým vladykom Antónijom vysvätený za jerodiakona a 1. októbra 1923 rukopoložený za svjaščenika. Tieto udalosti v jeho živote zohrali obrovskú úlohu a otec Amvrosij tak duchovenstvo ako aj mníšstvo považoval za veľké tajomstvá – Tajiny. O mníšskom živote zvykol hovorievať: „Viete, je tam mnoho tŕnia, no aké tam len kvitnú ruže!“ Mnohé ruže mu však kvitli i medzi tŕním a bodliačím jeho pastierskej služby. Už pri jeho rukopoložení ( = vysviacke) mnohí videli prepodobnú Paraskievu – patrónku chrámu aj monastiera ako stojí v oltárnej časti blízko svätého Prestola. Postupne aj monastiersky bratia či poslušníci začali hľadať radu a duchovnú útechu pri mladom jeromonachovi Amvrosijovi, ktorý dennodenne slúžil. Zachoval sa charakteristický príklad jedného mládenca s veľkou horlivosťou no minimálnou krotkosťou, ktorému vtedajší igumen vladyka Venjamína po mnohých nedorozumeniach povedal: „Ty sa nikdy nestaneš mníchom“. Mládenec odišiel do kélie otca Amvrosija a zlostne mu vyrozprával celý rozhovor. Ten ho najprv vypočul a potom ho aj blaho napomenul: „Vidíš aký si pyšný (hrdý), všetci sa ti otočili chrbtom“ Ale jeho dobré srdce ho v zapätí začalo utešovať a od tohto okamihu sa o. Amvrosij stal jeho doživotným starcom. Vladyka Venjamín sa teda zmýlil. Amvrosijovou láskou a dobrotou sa tento mládenec stal neskôr vzorným mníchom. Túto lásku a nezištnosť však pociťoval aj zo strany Božieho ľudu ktorému slúžil a ktoré si vážil. Vzájomná láska a úcta našla medzi nimi vyjadrenie aj v bohoslužobných rúchach, ktorý mu ušila sestra Angelina z ťažkého sedliackeho súkna. Hoci boli jednoduché a skromné, pre otca Amvrosija boli najdrahocennejšie a tak si ich oblieka počas Paschálnych bohoslužieb a veľkých sviatkov.
V apríli 1924 otec Amvrosij dostal nové „poslušanije“ a ako 31 ročný sa stal igumenom ruského monastiera v Bulharsku. Snažil sa, aby monastier bol verný svätootcovskému duchu a aby našiel určitý súlad medzi materiálnymi potrebami a duchovným životom. Ten považoval za prvoradý a mal isté obavy od prílišného ekonomického rozvoja monastiera. Kvôli týmto princípom sa mnohokrát dostával aj do sporov s ľuďmi, ktorý mali svojsky pohľad na monastier a mnohokrát si to zamieňali za akýsi náboženský hotel a podobne. Ťažko tu opísať všetky tie ohovárania, príkoria, sťažnosti a výčitky, ktorým musel mladý igumen čeliť. Útechu nachádzal najmä pri svojom duchovníkovi vladykovi Antónijovi, na ktorého odporúčanie bol otec Amvrosij premiestnený za igumena maličkého monastiera Miľkovo v Srbsku.
24. januára 1926 sa teda začala nová história tohto monastiera. K otcovi Amvrosijovi s piatimi príslušníkmi sa pridali traja mnísi zo známeho Valaamského monastiera. Táto skupinu našla miesto svojich duchovných zápasov v katastrofálnom stave. Rozhlodaný červotočmi ikonostas, obytné priestory na spadnutie, jedno vrece múky, trochu kukurice, jednu kravu, polámaný voz a koňa nenavyknutého na ťahanie. Nebolo ani víno na Liturgiu, monastierska zem alebo neobrobená alebo nezákonne užívaná domácimi sedliakmi. Na prvú Paschu malo bratstvo pri slávnostnom obede asi desať vajíčok a nejakú polievku.
Neúnavná práca o . Amvrosijovi a milosť Božia však činili zázraky. Monastier rýchlo napredoval ako po ekonomickej, no najmä po duchovnej stránke. Za najväčšiu cnosť považoval avva Amvrosij neodsudzovanie blížneho. Život pri ňom bol síce strohý, ale plný lásky. Jeden z vtedajších poslušníkov – neskorší veľký srbský starec Tadej – spomínal, akú mal s ním otec Amvrosij trpezlivosť. Z nepozornosti mu utiekli monastierske kravy, ktoré mal strážiť a narobili mnohé škody okolitým gazdom. Otec mu vtedy nič nevyčítal. Keď sa to opakovalo a monastier musel škody nahradiť, dostal iba požehnanie na novú robotu. Žiadne pokarhanie, výčitky či tresty, všetko sa riešilo dobrotou a modlitbou.
Na druhej strane, spomeniem aspoň príhodu s návštevníkmi monastiera. Keď otec Amvrosij videl, že títo navštevujú blízku rieku viac ako monastierský chrám a bohoslužby, vtedy bol neústupčivý. Návštevníci našli svoje tašky pred izbami s odkazom, že tu nie je hotel ale monastier. V duchovných otázkach bol otec Amvrosij nekompromisný. Pod takýmto vedením bol teda vychovávaný aj sv. Ján Šanghajský (Maximovič). Možno práve tú sa sformovala jeho skromnosť, dobrota, zhovievavosť, ale aj prísnosť a zásadovosť.
Zvláštnu pozornosť venoval o. Amvrosij bohoslužobnému životu. Spievalo sa podľa pravoslávnej tradície na dva klyrosi (= chóry, strany) starými nápevmi. Avva (o. Amvrosij) slúžil osobitným modlitebným spôsobom a dokázal pre bohoslužbu zapáliť aj ostatných. Napríklad o. Stefan, ktorý mal poslušanije kuchára, vstával počas noci aby načas vykonal svoju prácu a bol aj na bohoslužbách, hoci sa to od neho nevyžadovalo. Otec Rafail sa taktiež ponáhľal s dojením kráv, robotami okolo dobytka, len aby stihol aspoň polovicu bohoslužby. Jeden starý mních z trojice „Valaámcov“ tento duch pomenoval jednoducho a výstižne: „Áno, toto je monastier!“
Bohoslužby boli popretkávane poučnými príbehmi zo životov svätých alebo slovami svätých otcov, čo sa žiaľ už dnes veľmi zriedka praktizuje. Otec Amvrosij bral všetko veľmi vážne a tak neraz pri čítaní týchto poučných pasáži bolo počuť jeho modlitebné a kajúcne stony. Raz pri opise jedného zázraku, ktorý zachránil kvôli modlitbám starca hriechom opantaného poslušníka, sa avva odmlčal a potom ticho a sebakriticky riekol jednému z monastierských bratov: „Vidíš, aké zázraky môžu učiniť modlitby duchovného otca? A tvoj duchovný otec je nič!“ Avva tvrdo súdil seba a merítkom bolo Evanjelium, Životy svätých, svätootcovské diela a podobne. No čím mu bol človek bližší tým bol naňho prísnejší – No aj tu sa vedel pokoriť a priznať si chybu. Jeden s poslušníkov spomínal ako mu raz vytkol, že neučinil poklon. „Batuška, dnes je polyjelej“ (= sviatočná bohoslužba, v ten deň sa robia na miesto zvyčajných veľkých poklôn malé, tzv. pojasné). – „Blahý Bože, zabudol som. Odpusť mi“ odpovedal a hneď učinil kajúcnu poklonu predo mnou.“
Jeho prísnosť i napomenutia boli taktiež otcovské – láskavé: Väčšinou hovoril familiárne mäkko: Ivanuška, Sávuška, Fomuška alebo dával dokonca prezývky. Mnohokrát to vyzeralo takto: Tak čo Ivanuška, pracuje tvoj mlyn?“ – čo znamenalo otázku či sa brat modlí neprestajnú Isusovu modlitbu a či sa teda jeho čotky otáčajú ako mlynské koleso.
Jeho blahý a nevtieravý humor vedel povzbudiť i pozdvihnúť. „Neboj sa, teba kravy ponesú i do Cárstva nebeského“ – hovoril bratovi čo pásol kravy a pod. No pritom sa človeku nikdy nevnucoval a ctil si jeho slobodu. Napriek mnohým uznaniam (niektorí opisujú, že nielen ľudia, ale aj zvieratá sa doslova radovali jeho prítomnosti) seba nepovažoval ani za výnimočného, ani duchovného, ani skúseného. Ak ho niekto prosil: „Báťuška buďte mojím starcom (= duchovníkom)“ , krotý igumen odpovedal: „Aký starec ja môžem byť? Jednoducho, príď ku mne na spoveď“ Veriaceho potom učil, aby sa spovedal jednoducho, úprimne a s pokáním často pristupoval k svätým Tajinám. Vyžadoval serióznu prípravu, ale pritom prízvukoval, že aj keby sme sa akokoľvek snažili, vždy sa máme považovať za nehodných. Ak by sa však niekto vyhováral, že kvôli svojej nehodnosti nechce pristúpiť k Prijímaniu, otec by na to odpovedal: „Dobre, tak teda pristúpi k Čaši hovoriac: O Hospodi, aký som nedôstojný.“ O takýchto horlivých, pokorných a triezvych radách, ktoré potvrdzoval svojim životom, by sa dalo písať ešte veľmi veľa.
Myslím si preto, že život tohto „mladého starca“ by mohol byť s plným právom považovaný za učebnicu Pastierskeho bohoslovia a Pravoslávnej asketiky. Miera vo všetkom okrem služby a lásky k Bohu a blížnym. Horel pred Stvoriteľom ako svieca a svojim plameňom osvecoval a zahrieval blížnych. Horel svetlo a sväto no pri tom sa sám od tohto plameňa telesne roztápal ako vosk na onej sviečke. Zomrel mladý, no s povesťou starca, ktorý dokázal v malom Miľkove vychovať cirkevných aj národných velikánov. Spomínaný sv. Ján Šanghajský je iba jedným (aj keď najžiarivejším) z nich.
Toto nezemské a láskyplné svetlo otca Amvrosija, ktoré svietilo iba krátko, no zasvietilo na cestu k Christovi mnohým , by si u nás určite zaslúžilo samostatnú publikáciu. Nádejam sa však, že i týchto pár neúplných stránok aspoň ukážu, že život v askéze má obrovský zmysel pre národ. Náš nebeský Tvorca a Hrnčiar vzal svoju nádobu z pece (= tohto pozemského sveta) v 40. roku života. No táto nádoba dôkladne vypálená v podvihu a ohnivej modlitbe dodnes ponúka plody a to plody voňajúce nebom. Nech tieto presladké plody v podobe životov sv. Jána Šanghajského, o. Sávu Struve, starca Tadea a mnohých iných známych i neznámych vladykov, ikonopiscov, monachov, veriacich – skrátka „miľkovcov“ či „amvrosivcov“ ako sa z lásky a vďačnosti voči o. Amvrosijovi oni sami nazývali, osladia aj tieto horké časy náboženskej vlažnosti duchom ich svätých podvihov.
prot. Peter Savčak