Otec Sergej bol vynikajúci pravoslávny duchovný, filozof a spisovateľ. Bol jedným zo zakladateľov bratislavskej farnosti.
Sergej Ivanovič Četverikov sa narodil 12 júna 1867 v meste Bachmuta, terajší Artemovsk v Doneckej oblasti, rodine obchodníkov. Ako dvojročný prišiel o mamu. Jeho otec sa po druhýkrát oženil. Po ukončení duchovného učilišťa a gymnázia, začína v roku 1888 štúdium na lekárskej fakulte Moskovskej univerzity. Po 3 rokoch pochopil, že medicína nie je jeho profesia. Okrem toho, neustále pitie študentov a všeobecné nadšenie pre revolučné myšlienky, ako neskôr sám Četverikov spomínal, ho priviedli k bodu, kde začína nenávratný duchovný pád človeka.
Po návrate z Kyjeva a Krymu, zašiel do Sergijovej Lavry po radu k novému mladému a energickému rektorovi Moskovskej duchovnej akadémie archimandritovi Antoniovi (Chrapovickému). Po dvojhodinovom rozhovore ho vladyka nabalil knihami a odporúčal prísť o rok na prijímačky do Akadémie. Otec Sergej sa rok pilne pripravoval, aby skúšky zložil a získal ako jeden z tridsiatich najlepších, štipendium Akadémie prepodobného Sergeja . V roku 1896 ukončil štúdium s titulom kandidát bohoslovia, bol rukopoložený na diakona. O týždeň neskôr na sviaščenika. Otec Sergej sa oženil s dcérou protojereja, Elenou Jakovlevou. Spolu vychovali 6 detí. Angelinu, Alexandru, Oľgu, Feodosija, Sergeja a ešte jedného syna, ktorý ostal žiť s matuškou na Kavkaze. Jeho ďalší osud nie je známy.
Len na pripomenutie: v roku 1894 ukončil Moskovskú duchovnú akadémiu Vasilij Semenovič Georgievskij, budúci Metropolita Evlogij, s ktorým otec Sergej po emigrácii veľmi úzko spolupracoval.
Rok pôsobil v Janpoli v Černigovskej oblasti, kde bol sviaščenikom v cirkevnom učilišti vytvorenom Nikolajom Nikolajevičom Nepľujevom, ktorý videl, že spoločnosť potrebuje novú christianizáciu. Nepľujev vytvoril na svoju dobu, teda v roku 1881 nový špecifický typ školy, kde základom bola viera v živého Boha, láska a práca. Problém bol však v tom, že sám zakladateľ sa štylizoval do pozície duchovného otca vytvoreného Bratstva.
Otec Sergej 9 rokov pôsobil v Saratovskom ženskom eparchiálnom učilišti. Od roku 1907 do 1919 pôsobil v Poltave v Petrovskom kadetskom zbore ako učiteľ práva. Pre zaujímavosť, v čase, keď tam študoval budúci svätiteľ Joan Šanghajský.
Odtiaľ bol v roku 1920 spolu s kadetským zborom evakuovaný do Vladikavkazu, Kutajsu, Bordžomi, Batumi, potom na Krym, odtiaľ do Konštantinopolu a nakoniec do Srbska. Tam bol v rokoch 1921 až 1923 nastojateľ chrámu v dedine Široka Kula v Bosne.
Protojerej Sergej Četverikov bol autorom mnohých článkov a kníh venovaných pedagogike, výchove veriacich detí, histórii Ruska, ale aj mravnostno-asketických ako napr. Cesta k očiste, Ťažkosti na ceste ku Christu, alebo Eucharistia ako stredobod kresťanského života. V roku 1925 bolo vo Svidníku vytlačené jeho dielo Ruský pastier.
Jeho najdôležite diela boli z ruskej Patrológie: Pravda kresťanstva, Prepodobný Ambrosij, Z histórie ruského starčestva.
Otec Sergej prebýval istú dobu v Optinskej pustovni. Tu naštudoval materiály a listy starca Ambrosija Optinského. V roku 1912 dokončil a vydal životopisnú knihu Prepodobnyj Ambrosij. Na pamiatku mu archimandrita Xenofont podaroval epitrachiľ veľkého Starca.
Najdôležitejším literárnym dielom otca Sergeja, bol životopis moldavského starca Pajsija Veličkovského. Začal ho písať v roku 1913 na pokyn biskupa Poltavskej eparchie Silvestra Oľšenského. Každé leto počas prázdnin až do začiatku revolúcie, otec Sergej strávil mnoho času v Imperátorskej Akadémii vied v Petrohradskej Duchovnej Akadémii, Moskovskej synodalnej knižnici, v Orlovskom eparchiálnom úložisku, v knižniciach v Optinej pustovni, v Bukurešti, Njameckom a Sekulskom monastieri, kde duchovne zápasil starec Pajsij, ako aj v Novo-Njameckom monastieri na rieke Dnester, ktorý otec Sergej navštívil v roku 1931. Vďaka bohatému rukopisnému materiálu bola dlhoročná práca na veľkom diele nakoniec zavŕšená. Kniha Moldavský starec schiarchimandrita Pajsij Veličkovský vyšla prvýkrát v Estónsku v roku 1938.
Nesmierne dôležité bolo pôsobenie otca Sergeja v Poltavskom kadetskom zbore. Jeho slovo získalo duchovnú silu a zároveň prístupnosť a jednoduchosť. Neskôr umožnilo otcovi Četverikovi stať sa spovedníkom celej emigrantskej mládeže Európy. V auguste roku 1923 ho vladyka Evlogij ustanovil za nastojateľa novovznikajúcej farnosti v Bratislave. Tu žil a pracoval jeho syn Feodosij ako vedúci bratislavskej vodárne. Otec Sergej zorganizoval cirkevnú obec Kresto-Preobraženského chrámu v Bratislave a v prenajatom priestore začali slúžiť sv. Liturgiu. Vladyka Evlogij spomínal, že otec Sergej Četverikov bol vynikajúci sviaščenik. Mal unikátne pastoračné schopnosti, asketického mníšskeho ducha a bol znalec ruského mníšstva a starčestva. Nielen v Bratislave, meste študentov, kde bolo vtedy nemálo ruských hniezd – rodín českých vojakov, ktorí sa vrátili z Ruska už ženatí, rozvinul širokú misijnú činnosť po celom Slovensku.
V roku 1928 odišiel do Paríža, kde bol na bulváre Montparnas postavený pravoslávny chrám Vovedenia vo chrám Presviatoj Bohorodici, ktorý priťahoval mnohých ľudí. Tam sa právoslávni kňazi, ktorí sa dočasne ocitli bez farností, ocitli v úkryte a dostali útechu. Mohli slúžiť sv. Liturgiu. Prvým nastojateľom od roku 1929 do 1939 bol práve otec Sergej Četverikov.
V roku 1899 vzniklo Ruské študentské pravoslávne hnutie, ktoré malo náboženský charakter. Cieľom bol rozvoj kresťanského svetonázoru a príprava kazateľov v podmienkach rozšíreného materializmu a ateizmu. Jeho emigrantská vetva sa zjednotila v roku 1923.
Na ustanovujúcom zjazde hnutia v Přerove sa stretli dva prístupy ďalšieho fungovania: medzikonfesionálny protestanský štýl vychádzajúci zo Celosvetovej kresťanskej mladežníckej federácie, a pravoslávny štýl spojený s Cirkvou a sviaščennikmi. Ruské študentské pravoslávne hnutie sa nakoniec pevne zviazalo s Ruskou pravoslávnou Cirkvou. Hlavnými jeho dejateľmi sa stali otec Sergej Bulgakov a otec Sergej Četverikov, ktorý sa stal duchovníkom hnutia. Jeho príklad a život ochraňoval a upevňoval cirkevnosť jeho členov. V roku 1925 na podnet Hnutia a s pomocou vladyku Evlogija (Georgievského) vzniká v Paríži Sväto-Sergejevský bohoslovecký inštitút, v ktorom sa vzdelával nám tak milý otec Savva Struve. Otec Sergej viedol pravoslávnu mládež vyše desať rokov. Aj vďaka jeho pričineniu a príkladu života sa rozhodol stať kňazom Michal Alexandrovič Ridiger, otec budúceho ruského patriarchu Alexeja II.
Aktívna činnosť otca Sergeja Četverikova v Ruskom študentskom pravoslávnom hnutí a taktiež jeho pokora a usilovnosť sa stali vzorom slúženia Rusku a Cirkvi pre ľudí, ktorí stratili svoju vlasť. Keďže monastiersky život mu bol blízky po srdcu, medzi rokom 1935 až 1938 viackrát navštívil Valámsky monastier. Tam v tichosti, ďaleko od svetskej márnosti, mohol spokojne tvoriť na duchovnom a literárnom poli. Od 2. júla 1937 do 1. júna 1938 žil vo Valámskom monastieri a pracoval nad knihou o starcovi Pajsijovi Veličkovskom.
V decembri 1939 sa začala evakuácia Valámskeho monastiera. Kvôli bombardovaniu ostrova sovietskym letectvom sa 6. februára 1940 po zamrznutom ľade Ladožského jazera pohla výprava na saniach smerom k fínskym hraniciam. Mnoho kilometrov po ľade v neprehliadnej tme a treskúcom mraze, nakoniec kolóna nad ránom došla k pevnine a mestu Landenpochli. Zamrzlo 12 monachov a 193 monachov vyšlo na breh spolu s otcom Sergejom Četverikovom.
V roku 1941 sa nakoniec otcovi Sergejovi podarilo dostať do Bratislavy k svojemu synovi Feodosijovi, ktorý bol tak ako pred 16 rokmi, vedúcim bratislavskej vodárne. Otec Sergej prežil v dome svojho syna až do svojej smrti, odkiaľ v podstate nikde nevychádzal.
Jediný raz on odišiel z domu v lete 1942, aby pobudol v monastieri prepodobného Jóva Počajevského v Ladomirovej v Karpatoch. Tam bol postrihnutý do veľkej schimy a stal sa schimonachom. Neskôr sa Feodosijov dom stal pre neho monastierom a izba kéliou. Pritom však jeho život nebol v zatvore. Jeho vnučka, pani Elena spomínala, že dedko bol vždy oblečený do čiernej riasy, rád sa prechádzal po ovocnom sade, často k nemu prichádzali rôzni ľudia, niekto na spoveď, niekto po radu alebo blahoslovenie.
Otec Sergej bol na Slovensku tesne zviazaný s monastierom prepodobného Jóva Počajevského, jedinou solídnou cirkevnou organizáciou, ktorá vznikla po roku 1917. V určitom zmysle sa monastier prepodobného Jóva Počajevského v Ladomirovej stal centrom Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v zahraničí, v podstate jediným miestom v Európe odkiaľ sa šírilo pravoslávne tlačené slovo po všetkých farnostiach ruskej diaspóry.
Začiatkom roku 1947 prišla pozvánka z moskovského patriarchatu, aby prišiel učiť na Moskovskú duchovnú akadémiu. Ponuku zo zdravotných dôvodov odmietol. Jeho vnučka, pani Elena nám potvrdila, že dedko sa posledné roky jednoducho „odmietol žit“, odišiel do vnútorného zatvoru. Postupne chradol, neriešil svetské záležitosti, v podstate nič nejedol. V novembri 1944 napísal svoj závet. Poslednýkrát vydýchol dňa 29. apríla 1947. Bol oblečený do monašeského oblečenia, pohreb sa konal v kaplnke pri cintoríne Slávičie údolie. Tam je aj pochovaný.
Keď sa približoval jeho koniec, navštívila ho jeho príbuzná a on jej povedal: „ja dnes zomriem“. Ona ho začala povzbudzovať a presvedčovať v tom, že ešte požije. Vtedy jej otec Sergej povedal: „Zvláštni ste vy ľudia, vy si myslíte, že umierať je strašné“. Po dvoch hodinách otec Sergej zosnul v tichosti a bez utrpenia.
Z Valámského monastiera napísali nasledovné: „Zosnul slávny protojerej o. Sergej Četverikov, prebývajúci v našom bratstve. Pred niekoľkými rokmi prijal postrih do veľkej schimy s rovnakým menom Sergej. Žil u nás na Valáme 20 mesiacov a zanechal po sebe samú svetlú a nezabudnuteľnú pamiatku“.
Kríž objednaný ešte počas života samotným otcom Sergejom, bol v roku 1970 nahradený mramorovým pomníkom. Drevený náhrobný kríž sa nachádza v našom pravoslávnom chráme v obci Medvedie.
Vičnaja jemu pamiať!
Отъ великаго до смишного – один шагъ.
Отъ высокаго до низкаго – одна ступень.
Отъ счастия до бидствия – один скачекъ.
Отъ жизни до смети – один мигъ.
Отъ человика до скота – онин грихъ.
Отъ земли до неба – один вздохъ.
Отъ гриха до спасния – одна слеза.
Отъ зла до добра – одно желание.
Отъ времени до вичности- одна жизнь.
jerej Mgr. Marián Derco, PhD.