„Biskup totiž ako správca imania Božieho musí byť bez úhony, nie samoľúby, ani hnevlivý ani pijan ani bitkár ani mrzkého zisku žiadostivý, ale pohostinný, milovník dobra, mierny, spravodlivý, pobožný, zdržanlivý, musí sa pridŕžať pravého slova podľa učenia, aby bol schopný aj napomínať podľa zdravého učenia aj odhaľovať tých, ktorí odporujú “ (Tít. 1, 7 – 9 )
Dňa 16. marca 2008 o 21. hodine slúžili monasi v Sretenskom stavropigiálnom monastieri v Moskve spolu so študentami seminára panychídu za zosnulého metropolitu Lavra. Následne sa archimandrita Tichon, igumen monastiera, sa prihovoril k mníchom týmito slovami:
„Vo imja Otca i Syna i Svjataho Ducha !
Drahí otcovia a bratia! Bolo nám veľkým potešením nielen vidieť, ale aj stretnúť sa osobne so svätým mužom, s človekom, za ktorého práve dnes slúžime prvú panychídu. Metropolita Lavr žil dlhý, radostný a obdivuhodný život ako mních Ruskej pravoslávnej Cirkvi. Od svojej mladosti venoval celý svoj život Isusovi Christovi. Slúžil Christovej Cirkvi, nešetril seba a priniesol Bohu stonásobne znásobené ovocie talentov, ktoré mu boli dané: ako prvé svoju svätú dušu, očistenú od vášní, ozdobenú láskou, nesmiernou láskavosťou a rýdzou pokorou. Hospodu Bohu takisto priniesol ako výsledok svojej činnosti a modlitieb množstvo arcibiskupov a kňazov, mníchov-podvižníkov, ktorí boli vychovávaní za múrmi monastiera Svätej Trojice a seminaristov v Jordanville. Prispel tiež, hoci to mnohí nevideli, k prerodu Ruska: knihy, vydané pod jeho patronátom v monastieri v druhej polovici minulého storočia, našli svoju cestu do Ruska, a to nie bez veľkých ťažkostí a priniesli vykupiteľské svetlo kresťanom, ktorí „kráčali v tme… a v tieni smrti“; veľa ľudí v našej domovine v tom čase tak žilo. Darom jeho života je nespočetné množstvo laikov Zahraničnej Ruskej Cirkvi, ktorí ho uctievali ako svojho milovaného duchovného vodcu a dobrodincu. Význačným rysom jeho osobnosti bol jeho svätý, pokojný život, v ktorom pozorné oko videlo vrúcnu lásku k Isusovi Christovi a každodenné obetovanie svojho života pre Jeho duchovné ovečky“.
A nakoniec, jeho najvyššia služba pre Christa ako metropolitu a hlavy Zahraničnej Cirkvi bolo splnenie odkazu zakladateľov Ruskej cirkevnej diaspory – zjednotenie sa s Cirkvou v domovine. To aj vykonal spolu s Jeho Svätosťou, patriarchom Alexijom II – dvaja ruskí pastieri, dvaja biskupi, dvaja monasi, ktorí nebrali ohľad na nápor nenávisti a hnevu a dokončili úlohu, ktorú pred nich postavil Hospoď Boh a teda splnili vôľu ich Hospodina Isusa Christa.
My, ktorí sme žili v Rusku, sme nepoznali Vladyku Lavra dlhé roky, keď sme boli rozdelení. Avšak, stali sme sa radostnými svedkami tohto veľkého podvihu, ktorý uskutočnil v mene celej ruskej diaspory – on už odišiel k Bohu, avšak jeho skutok žije už aj v celom svete. Ale čo je snáď najdôležitejšie – stali sme sa svedkami toho, ako sa to uskutočnilo – boli sme svedkami jeho modlitieb. Boli to modlitby, ktoré boli najväčšou silou, ktorú Vladyka vlastnil, bola to jeho hlavná výzva, jeho najväčší talent a najsilnejšia zbraň. Bolo to súčasne aj jeho najväčšie potešenie a prejav najväčšej dôvery k Bohu.
Takíto ľudia sú v dnešnej dobe zriedkaví. A my sme boli šťastní, že sme videli takúto osobnosť a boli sme s ním. Spomínam, ako menej než pred mesiacom slúžil svoju poslednú a verím, jeho jedinú bohoslužbu, ktorú viedol v Moskve, tu, v našom Sretenskom monastieri. Raz mi povedal, že zem pod nami v Sretenskom monastieri je miestom odpočinku mnohých novodobých mučeníkov, a mučeníctvo a smrť pre Christa je sama osebe antimínsom. Všetci si spomíname na túto bohoslužbu… Napriek veľkej únave, ktorá vyplývala z choroby, ktorou trpel, jeho cestám a dennodenným bohoslužbám, po bohoslužbe v našom monastieri a trapeze nepožehnal všetkých len jedným spoločným požehnaním, ale dal požehnanie každému z nás !!! Každého mnícha, poslušníka, seminaristu a refektárneho pracovníka. Pozeral na každého mnícha či seminaristu očami plnými lásky a záujmu. Každý z nás sme boli preňho najbližší príbuzní a jeho najdrahší priatelia. A toto požehnanie podvižníka, osoby, ktorá žila svätým životom, zostane s nami do konca nášho života. Bol to jeden z najmilších a nanajvýš nežistných ľudí, ktorých som vôbec kedy v mojom živote stretol“.
Metropolita LAVR (rodným menom Vasilij Škurla) sa narodil 1. januára 1928 v Ladomírovej (Slovensko) na takzvanej Prjaševskej (Prešovskej) Rusi. Bola súčasťou západného okraja bývalej Uhorskej Rusi, ktorá patrila pred 1. svetovou vojnou Rakúsko – Uhorsku.
Pochádzal z tej hrdinskej časti pravoslávneho ruského národa, ktorý žil v Karpatoch, pravlasti Slovanstva, ktorý nehľadiac na dlhodobé ťažké jarmo a neuveriteľný útlak inovercov, pevne zachovával svoju svätú pravoslávnu vieru aj v podmienkach násilím vynútenej únie s Rímom a taktiež aj svoje národné ruské uvedomenie.
Budúceho Vladyku pokrstil predstavený Pravoslávnej misie na Slovensku, archimandrita Vitalij (Maximenko), neskôr známy hierarcha Zarubežnej Cirkvi, arcibiskup Východo-Americký a z Jersey (predtým – archimandrita Počajevskej Lavry a obnoviteľ cirkevnej kníhtlačiarne).
V Ladomírovej sa nachádzal monastier prepodobného Jóva Počajevského, ktorý založil archimandrita – Vladyka Vitalij.
V tomto monastieri a pod duchovným vedením archimandritu-Vladyku Vitalija prebiehalo detstvo budúceho Vladyku Lavra, o čom aj sám neskôr povedal :„Už v detstve ma Hospodin priviedol do monastiera prep. Jóva Počajevského. A nie náhodou v Jordanville, ktorý je v určitom zmysle pokračovaním monastiera v Ladomírovej, je typografické bratstvo pomenované taktiež na počesť počajevského svätca. Nachádza sa tu aj ikona prep. Jóva s čiastočkou jeho svätých moščej (pozostatkov). Z Počajevskej Lavry ju vyviezol archimandrita Vitalij, 20 rokov sa nachádzala v Ladomírovej a neskôr sprevádzala mníchov počas ich putovania do Ameriky“.
„Poslušaniju“ v kníhtlačiarni budúci Vladyka Lavr zasvätil nejeden deň svojho života.
Archimandrita Serafim (Ivanov), neskôr arcibiskup Chicagský a Detroitský, ktorý sa stal predstaveným monastiera v Ladomírovej po odchode Vladyku Vitalija do Ameriky, opisuje malého nábožného chlapca v svojich spomienkach takto: „Vasja vyrastal pred mojimi očami. Videl som ho ako malé novorodeňa, batoľa. Ako 5-6 – ročný pomáhal slúžiť počas sviatkov v našom chráme. Pamätám sa, že keď mal 8-9 rokov, prišiel ku mne (bol som v tom čase už predstaveným monastiera po odchode Vladyku Vitalija do Ameriky) a začal ma prosiť, aby som ho prijal za mnícha. Usmial som sa, pohladil po hlave a povedal som mu, že je dobre, keď sa chce zasvätiť Bohu už od raného detstva, ale na to je potrebný súhlas otca .
V najbližšiu nedeľu Vasja prišiel spolu s otcom, ktorý pomerne ochotne súhlasil dať syna do monastiera, o to viac, že bol veľmi chudobný, bol vdovec a mal ešte 3 deti “.
V súlade s občianskym zákonom krajiny musel chlapček navštevovať školu, ale ako ďalej píše Vladyka Serafim „…zároveň žil mníšskym životom: vstával spolu s mníchmi na polunošnicu o 4.00 hod, zúčastňoval sa na všetkých dlhých monastierskych bohoslužbách, horlivo plnil všetky poslušanija, ktoré mu ukladali … Bol tichý, mlčanlivý a poslušný. Počas voľného času rád čítal, “ – poznamenáva Vladyka Serafim.
Výchovou Vladyku Lavra, ako aj všetkých ďalších chlapcov, ktorí žili v monastieri, sa zaoberal archimandrita Kiprian (Pyžov – žil až do svojho zosnutia pri Vladykovi Lavrovi v Sväto – Trojickom monastieri v Jordanville; bol to známy ikonopisec).
Keď mal Vasilij 12 rokov, stretol sa s Prvohierarchom Zarubežnej Cirkvi, metropolitom Anastasijom (Gribanovským). Duchovný otec Vasilija, o. Kiprian, ho priviedol k Vladykovi Anastasijovi, aby mu požehnal. „Nech Ti Boh žehná, budeš duchovným pastierom,“ – povedal prorocky Vladyka.
Ako jeden z najlepších ukončil Vasilij dedinskú školu. Začal sa učiť na strednej škole v meste Svidník, kam cestoval na bicykli, ktorý zakúpil pre tento účel monastier. „Všetok voľný čas Vasja venoval mníšskym poslušanijam, čítaniu a účasti na bohoslužbách “ – písal Vladyka Serafim.
Od roku 1939 už s konečnom platnosťou začal žiť v monastieri a stal sa jeho „trudnikom“.
Počas 2. svetovej vojny, v lete roku 1944, sa Červená Armáda blížila ku Karpatom. Časopis „Pravoslavnaja Rus“, ktorý vydával monastier prep. Jóva Počajevského, sa nikdy netajil záporným vzťahom ku komunizmu. Nebolo ťažké predvídať, aký osud postihne mníchov, keď do kraja prídu Sovieti, preto sa väčšina rozhodla odísť na Západ. Obzvlášť ťažké bolo prijať rozhodnutie miestnym obyvateľom, medzi nimi aj poslušníkovi Vasilijovi.
Spočiatku zostal s malým počtom bratov mníchov v Ladomírovej. Väčšina monastierskeho bratstva sa už nachádzala v Bratislave, v hlavnom meste Slovenska.
V tých dňoch sa archimandritovi Serafimovi podarilo pricestovať do rodného monastiera a prehovoriť Vasju a ďalšieho Vasju (budúceho archimandritu Flora v Sväto – Trojickom monastieri), aby sa pripojili k ostatným mníchom.
Po návrate do Bratislavy archimandrita Serafim poslal za nimi jeromonacha Vitalija, terajšieho Prvohierarchu, ktorý priviezol oboch Vasilijov z povolenia rodičov do Bratislavy.
Cez Nemecko a Švajčiarsko, kde sa budúci Vladyka Lavr stal poslušníkom (dostal podrjasnik) a určitý čas pomáhal počas bohoslužby u metropolitu Anastasija, sa roku 1946 všetci šťastne dostali do Sväto – Trojického monastiera v Amerike.
Duchovný stav mladého človeka ovplyvnila zložitá a neľahká cesta. V tomto období mal Vasilij pri sebe dvoch verných duchovných vodcov : archimandritu Kipriana a Vladyku Vitalija. Vladyka mu daroval svoju fotku s prorockým venovaním : Môjmu duchovnému synovi od svätého krstu a pokračovateľovi môjho slúženia pravoslávnej Cirkvi a ruskému národu … 20. decembra 1946 – tieto slová, ako neskôr povie sám Vladyka Lavr, „ma duchovne upevnili “.
V roku 1948 Vladyka Vitalij uskutočnil postrih mladého poslušníka Vasilija do rjasoforu. Vladyka ho postrihol taktiež aj za mnícha – s menom Lavr, rukopoložil ho na diakona (1950) a roku 1954 – na jeromonacha.
Celkovo bol vplyv Vladyku Vitalija na otca Lavra neprestajný a blahodátny. „Pod jeho vedením som sa duchovne vychovával a vzdelával. Som povďačný Bohu za to, že mi umožnil byť na poslušaniji u takého veľkého svätca a bojovníka za Pravoslávie, akým bol blaženej pamäti arcibiskup Vitalij , “ – spomínal Vladyka Lavr.
Vladyka Vitalij v svojej záveti zanechal Vladykovi Lavrovi vzácny a pamätný náprsný kríž, ktorý dostal od Zväzu ruského národa. O jeho vzácnosti a význame raz Vladyka Vitalij povedal takto : „ Zo všetkých cirkevných predmetov, ktoré mi patrili počas môjho cirkevného slúženia, je pre mňa najvzácnejší náprsný kríž, ktorý mi daroval v čase, keď som bol archimandritom, Volynský zväz ruského národa. Je pre mňa obzvlášť vzácny…“.
Pravdaže, nedá sa oceniť vplyv samotného Sväto – Trojického monastiera na Vladyku Lavra. „ Dá sa povedať, že som vyrástol v tomto monastieri,“ – to sú vlastné slová Vladyku Lavra. Obidva monastiere – prep. Jóva Počajevského v Ladomírovej a Sväto – Trojický monastier v Jordanville – sa akoby spojili v jeho predstave a posledný z nich sa stal priamym pokračovateľom prvého.
V roku 1954 úspešne ukončil Sväto – Trojický duchovný seminár. Vynikal svojimi schopnosťami medzi ostatnými študentami seminára. Ešte pred ukončením celého štúdia viedol výuku všeobecnevzdelávacích predmetov v mladších ročníkoch a po skončení začal vyučovať Starý Zákon, Patrológiu a Morálnu teológiu, ktorú prednášal aj v hodnosti arcibiskupa.
Rozhodnutím metropolitu Anastasija z roku 1969 sa stal inšpektorom seminára. Zároveň dlhé roky plnil poslušanije tajomníka duchovného sobora, vedúceho knižného skladu a expedície monastiera. V roku 1959 sa jeromonach Lavr stáva igumenom, a v roku 1965 – archimandritom.
Za obdobie pribiližne 30 rokov – od 12 rokov – mladý chlapec Vasilij prešiel všetky etapy mníšskeho vzostupu – od radového poslušníka monastiera prep. Jóva Počajevského v Ladomírovej v Karpatoch až po hodnosť archimandritu Sväto – Trojického monastiera v Jordanville.
Tí, ktorí ho poznali od mladosti, zbadali v ňom veľmi zriedkavú vlastnosť – v súvislosti s rastom duchovným a súčasným povýšením cirkevne – administratívnym, nebolo v ňom vidieť žiadnu zmenu. Od mladosti sa v ňom upevnili mníšske vlastnosti. Aj v hodnosti archimandritu bol taký istý ako v hodnosti jerodiakona – bol vždy pripravený pomôcť všetkým, prijal akékoľvek poslušanije.
Už v čase, keď bol inšpektorom seminára a prednášal jeden z najdôležitejších predmetov, keď to bolo potrebné, mohol vykopať na mníšskom cintoríne hrob a podľa poradia mníšskeho poslušanija pracoval v kuchyni ako kuchár. Staral sa o korešpondenciu v kancelárii monastiera, sám viedol, podľa okolností, balenie monastierskych vydaní objednávateľom. Neexistovala práca, ktorú by považoval za neprístojnú pre jeho hodnosť alebo postavenie.
V sobotu, 12.8.1967, v súlade s rozhodnutím Synody Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí, sa uskutočnilo „narečenije“ archimandritu Lavra za biskupa.
Na nasledujúci deň, v nedeľu 13.8., piati archijerejovia: arcibiskup Nikon, arcibiskup Averkij, bulharský biskup Kirill, biskup Antonij a Prvohierarcha Ruskej Zarubežnej Cirkvi, metropolita Filaret, uskutočnili v katedrálnom chráme Znamenija Presvätej Bohorodičky Kurskej – Korennej v New Yorke chirotóniu archimandritu Lavra za biskupa Manhattenského.
Chrám bol preplnený veriacimi, pretože skromný archimandrita si už získal lásku a úctu veľkého množstva pútnikov, ktorí prichádzali do Sväto – Trojického monastiera. Miestni veriaci spomínali, že odo dňa kanonizácie svätého pravedného otca Jána Kronštadtského (v roku 1964), synodálna katedrála nezažila taký prekrásny a dojímavý cirkevný sviatok pri účasti takého nezvyčajne veľkého množstva ľudí.
Aby sme pochopili osobnosť mladého biskupa, všimnime si jeho „ Slovo “ počas chirotónie : „ Počas týchto posvätných, ale zároveň pre mňa aj strašných chvíľ, keď z vôle Božej ma budete Vy, svätí Vladykovia, a posvätný sobor Ruskej Zarubežnej Cirkvi povolávať, nedôstojného, k biskupskému slúženiu: čo môžem povedať ja, mnohohriešny? Strach i trepet priide na mja … “
Ale, pravdaže, archimandrita Lavr bol veľmi vzdialený od myšlienky neuposlúchnuť volanie a odmietnuť biskupskú hodnosť, hoci si plne uvedomoval to, že „komu je veľa dané, od toho sa aj veľa vyžaduje “. Dodal však: „Vyznávam nekonečnú milosť Božiu ku mne, hriešnemu, ktorú som tak žičlivo pocítil na sebe počas celého môjho života“.
Vladyka Lavr hovoril aj o tom, aké bude preňho ťažké rozlúčiť sa so Sväto – Trojickým monastierom, v ktorom vyrástol a duchovne sa upevnil, ale zároveň chápal, že jeho nové slúženie bude splnením odkazu, ktorý dostal od Vladyku Vitalija (Maximenko). Preto povedal nasledovné slová : „ Pri vstupe na nové poslušanije v Cirkvi Christovej je pre mňa veľmi radostné uvedomovať si, že budem pokračovateľom apoštolského slúženia, hoci toto slúženie bude spojené s novými pokušeniami a dokonca aj prenasledovaniami“. V záverečných slovách budúci archijerej s pokorou prosí : „Bohomúdri arcipastieri, pomodlite sa, aby mi Hospodin pomohol byť tvrdým a nepodkupným ochrancom životodajných prikázaní a tradícií svätej Pravoslávnej Cirkvi, nielen na slovách, ale, čo je najdôležitejšie, skutkom. Prosím Vás, nepresťaňte ma, neskúseného, upevňovať Vašimi poučeniami“.
„ Pri položení na mňa, hriešneho, Vašich svätiteľských rúk, aby Ste na moju hlavu zoslali blahodať Svätého Ducha, modlite sa, svätitelia Boží, aby na mňa zostúpila „Božská blahodať, ktorá vždy uzdravuje chorých a dopĺňa to, čo je oslabené “ a pomohla mi „ pravo praviť slovo istiny “.
Významné sú taktiež niektoré myšlienky zo „Slova metropolitu Filareta pri odovzdávaní žezla vysvätenému biskupovi Lavrovi“, v ktorom sa najprv dotýka radostnej stránky tejto udalosti, volá, aby sa tešil nielen novovysvätený biskup, ale ako hovorí Vladyka metropolita : „ Radujeme sa spolu s Tebou aj my, archijerejovia, ktorí sme kládli na Teba ruky v posvätnom tajinstve chirotónie a teraz Ťa s láskou prijímame do našej archijerejskej rodiny; tešia sa aj kňazi, ktorí sa s modlitbami zúčastňovali na tajinstve chirotónie; teší sa aj množstvo Tvojich uctievateľov a duchovných detí; teší sa duchovné stádo – teraz spoločné : moje aj Tvoje… Ale, myslím si, že zo všetkých najviac sa teší arcibiskup Averkij a bratia zo Sväto – Trojického monastiera“. Metropolita Filaret však nezabúda spomenúť aj smútok a pripravuje novovysväteného, aby ho znášal: „ …stretneš sa s ním tam, kde si ho nemohol očakávať, a od tých, od ktorých sa to vôbec nedalo čakať “. Ale Prvosvätiteľ zároveň pripomína slová Spasiteľa: „Nebojte sa, pretože Ja som zvíťazil nad svetom “ a dodáva : „ a účastníkom tohto víťazstva sa stáva každý veriaci v Neho kresťan, o to viac Jeho služobník vo vysokej hodnosti biskupa … “ Vladyka metropolita ďalej uvádzal slová svätiteľa Filareta Moskovského, ktoré sú plné nádeje: „Pamätaj – v Cirkvi Božej Duch Svätý ustanovuje biskupov, znamená to, že od Neho Samého, Ducha blahodati, pochádzajú Tvoje nové práva a okrem toho, keď On Sám ustanovil Svojho biskupa, neučinil tak preto, aby ho nechal bez poučenia a podpory !“
Vladyka Lavr strávil 10 rokov na poslušaniji v Synode, bol vikárnym archijerejom. Ale jeho spojenie s monastierom a seminárom nebolo prerušené. Každý týždeň cestoval autom do Jordanville, prednášal, a počas choroby arcibiskupa Averkija, predstaveného monastiera, robil nevyhnutné opatrenia, ktoré sa týkali života monastiera.
Po smrti Vladyku Averkija bratia monastiera si jednohlasne vybrali Vladyku Lavra za svojho predstaveného.
Pre duchovenstvo a veriacich synodálneho chrámu v New – Yorke nebolo ľahké rozlúčiť sa so svojím váženým a milovaným archijerejom.
Oddanosť zo strany veriacich katedrálneho chrámu možno vidieť aj v tom, že keď sa správa o jeho preložení do Sväto – Trojického monastiera rozšírila v New Yorku, počas veľmi krátkej doby sa zozbieralo okolo 1000 podpisov s prosbou, aby Vladyku Lavra nechali v New Yorku. V prosbách, ktoré boli adresované metropolitovi Filaretovi, sa písalo: „Táto nečakaná správa nás veľmi prekvapila, obraciame sa k Vášmu Vysokopreosvietenstvu s úpenlivou prosbou : neberte nám nášho biskupa “.
Ale predstaviť si Sväto – Trojický monastier bez Vladyku Lavra nie je o nič ľahšie.
- októbra 1981 bol uznesením Archijerejskej Synody, na základe doporučenia Archijerejského snemu biskupov, Vladyka Lavr povýšený do hodnosti arcibiskupa, a 1. septembra 1984 mu Archijerejský snem udelil právo nosiť kríž na mníšskom klobuke.
- júla 2000 bol Posvätnou Synodou menovaný za zástupcu Prvohierarchu Ruskej Pravoslávenej cirkvi v Zahraničí. Na sneme Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí, ktorý sa konal 17 -27.októbra 2001, bol následne zvolený za Prvohierarchu Ruskej Pravoslávenej cirkvi v Zahraničí, metropolitu Východo-Amerického a New-Yorského. 17.mája 2007 metropolita Lavr spolu s patriarchom Moskovským a celého Ruska Alexejom II. podpísali v Chráme Christa Spasiteľa Akt o kanonickej jednote. Tento dokument spojil Ruskú Cirkev do jedného celku.
Arcibiskup Serafim v svojich spomienkach nazval životnú cestu Arcibiskupa Lavra zaujímavou a poučnou.
Vladyka Metropolita Lavr – prvohierarcha Ruskej Zarubežnej Cirkvi, predstavený najznámejšieho monastiera ruského Zarubežia – Sväto-Trojického monastiera v Jordanville, rektor Sväto-Trojického duchovného seminára, prednášateľ niekoľkých predmetov v seminári, redaktor cirkevne – spoločenského časopisu „Pravoslavnaja Rus “, predseda Fondu svätého pravedného otca Jána Kronštadtského v Utike. Vladyka mal aj veľa ďalších povinností, ktoré nesúviseli priamo s hodnosťou arcipastiera, ktorú si poctivo plnil, niekedy dokonca zaobstarával predmety potrebné pre hospodárstvo monastiera alebo organizoval púte na Svätú Zem. Obnovil tým starodávnu ruskú náboženskú tradíciu v zahraničí. Vladyka organizoval nielen púte na Svätú Zem, ale pomáhal ruským monastierom ako láskyplný otec. Akou veľkou útechou bol pre mníchov v Svätej Zemi príchod Vladyku Lavra ! Koľko duchovných rád a poučení dal svojim duchovným deťom v monastieroch na Svätej Zemi, ako sa v nich tešili každému príchodu Vladyku !
Vladyka prednášal aj v Sväto-Serafimovskom Fonde v New Yorke a v spoločnosti „ Radosť “.
Vladyka neustále žil mníšskym životom. Každý deň sa zúčastňoval spolu s mníchmi na polunošnici a svätej liturgii.
Vladyka nebol chránený pred rozličnými návštevníkmi monastiera niekoľkými „kordónmi ochranky“, začínajúc neprístupným vrátnikom a končiac neprístupným tajomníkom.
K Vladykovi Lavrovi bolo možné kedykoľvek zájsť, nikto sa Vás predtým nepýtal: A prečo ? Načo ? Čo potrebujete ? Vladyka Vás nemôže teraz prijať, je zaneprázdnený, atď.
Bolo ho možné zastaviť po ceste z chrámu, aby ste s ním prerokovali nejakú otázku a poradili sa vo vážnej veci. A Vladyka neodmietol, nepovedal, že nemá čas… Nemal mnohopočetné hypodiakonské vojsko, ktoré zvykne sprevádzať arcibiskupa až po dvere jeho izieb a ktoré nepripúšťa obyčajných ľudí k arcibiskupovi na desiatky krokov.
Vladyka bol mimoriadne skromný človek. Sám si otváral dvere, sám si obliekal rjasu, sám kontroloval na počítači zostavenie cirkevného kalendára, ktorý každoročne vydáva Sväto – Trojický monastier. Pre Vladyku sa nepripravovali špeciálne vyberané jedlá, stravoval sa spoločne so všetkými mníchmi a jedol to isté, čo aj začínajúci poslušník. Prístupnosť a neuveriteľná skromnosť Vladyku Lavra môže byť pre nás dokonca nezvyčajná.
Keď sa slávilo 10. výročie chirotónie Vladyku Lavra, „Pravoslavnaja Rus“ napísala : „ Nie je možné vymenovať tú všetku útechu, ktorú za pomerne krátku dobu prebývania v biskupskej hodnosti Preosvietený Lavr tak štedro rozdával svojim veriacim. Útecha sa prejavovala aj vo veľkom, aj v malo : pri riešení dôležitých otázok cirkevného života, aj v otázkach osobného charakteru, v radách a poučeniach, aj v obyčajnom priateľskom rozhovore. Útechou je už samotná prítomnosť Vladyku. Jeho pokojný, krotký charakter vnášal pokoj a tichú radosť dokonca aj do tých najnepokojnejších duší “.
Pod týmito slovami sa môžu podpísať skutočne všetci ľudia, ktorí Vladyku Lavra poznajú.
„ Toto bolo a je skutočné svetlo našej Cirkvi, ktoré žiarilo, ale aj bude žiariť jasným svetlom na blaho Cirkvi a všetkých Jej členov !
V závere článku dovoľte uviesť niekoľko autentických spomienok na drahého Vladyku Lavra.
Spomína neter Blažennejšieho Metropolitu Lavra, PhDr. Mária Novysedláková
Náhly a nečakaný odchod Vladyku Lavra zarmútil nielen jeho najbližšiu rodinu, ale všetkých pravoslávnych, ale aj inoslávnych kresťanov, ktorí ho poznali, pretože to bol výnimočný človek. Vynikal svojou láskou a silou modlitby. Jeho najbližšia rodina spomína, že v najťažších chvíľach, najmä keď išlo o život najbližšieho člena rodiny, poprosili Vladyku Lavra o jeho modlitby a ich ťažkosti sa zmenili na radosť. ..
Moja druhá dcérka Lucia hneď po narodení veľmi ťažko ochorela a lekári jej dávali minimálnu šancu na prežitie. Keďže som to veľmi ťažko znášala, lekárka mi poslala na izbu psychológa, aby ma ukľudnil a pripravil aj na to najhoršie. No nepomáhalo to… V tej najťažšej životnej chvíli som poprosila svoju mamku, aby zatelefonovala svojmu bratovi do USA – teda Vladykovi Lavru, aby sa modlil za malú Lucinku. Spomínam si, ako som ešte v ten istý deň pocítila nesmiernu úľavu, radosť a silný pocit istoty, že moja dcéra bude živá a zdravá. Cítila som, že niekto stojí pri mne a že všetko bude v poriadku. O dva dni mi lekári oznámili, že moja dcérka „prekonala krízu, je z najhoršieho von a má veľkú chuť žiť.“ Modlitby Vladyku Lavra boli vypočuté…
Spomínam si aj na to, ako nás Vladyka Lavr navštívil na Slovensku, keď mala moja staršia dcéra Lenka 7 rokov. Lenka bola veľmi úspešná v karate a ja som s hrdosťou oznámila Vladykovi, ako sa dcérke darí. Dala som ju na karate preto, aby sa vedela obrániť v prípade, keby ju niekto prepadol… Keď to Vladyka počul, jeho tvár trocha zosmutnela, udivene zopakoval: „Ty chodíš na karate?“ , no nepovedal viac nič. Bolo to práve na konci školského roka. Po prázdninách Lenka opäť začala chodiť na karate, ale na veľké prekvapenie, cítila veľký strach a stále mala bolesti brucha. Takmer celý ďalší rok presedela na lavičke a skoro vôbec necvičila. Nakoniec sa dohodla so mnou, že prestane chodiť na karate. Keď Vladyka prišiel o rok na Slovensko, opýtal sa Lenky: „Na karate ešte chodíš?“ a keď mu Lenka odpovedala, že nie, on na to povedal: „Sláva Bohu!“ Nechápala som to vtedy. Až o niekoľko rokov neskôr, keď moja druhá dcérka Lucia prežila iba vďaka Vladykovým modlitbám k Hospodu Bohu a keď som začala čítať životopisy svätých, vtedy som pochopila, že najlepšia obrana nie je bitka a odplata zlom za zlo, ale modlitba a že vďaka Vladykovým modlitbám som na to prišla – hoci až po niekoľkých rokoch, lebo Vladyka takmer nikdy nehovoril: “Toto nesmieš! Toto musíš!…..“, ale keď videl slabé stránky človeka, veľmi sa zaňho modlil, no najmä za to, aby človek sám precítil a spoznal, že robí zle, že to nie je v súlade so zákonom Božím a aby z vlastnej vôle zmenil svoje konanie.
Vladyka bol veľmi skromný človek. Nikdy nedával príliš najavo to, že je metropolita a nevyžadoval si nejakú zvláštnu pozornosť. Spomínam si aj na to, že keď sme boli u Vladyku na návšteve, na spiatočnej ceste nás Vladyka sám šiel odprevadiť na letisko a bol oblečený ako obyčajný mních a kríž si schoval pod riasu. Takmer 80- ročný Vladyka nám pomáhal s kuframi a taškami. Vtedy sme ho s dcérkami videli naposledy.
Vladyka mal prekrásny pohreb. Od nedele (16.03.2008 – kedy zomrel) do piatku ležal v chráme a množstvo ľudí prichádzalo sa k nemu priložiť. Pohreb začal o 800 hod. a trval do večera do 1730 hod. Keď truhlu s Vladykovými pozostatkami vložili do hrobu, na nebo vzlietli 3 biele labute, čo vyvolalo veľké prekvapenie medzi ľuďmi, pretože bol mráz a fúkal strašný vietor.
Najbližšia rodina, ale aj mnoho ďalších ľudí, ktorí poznali Vladyku Lavra, sa modlia k Hospodu Bohu, aby bola jeho duša prijatá do Carstvija Nebesnaho a aby ho Hospoď Boh udostojil modliť sa za nás hriešnych u Jeho Prestola.
Spomína predsedkyňa Dobročinného spolku sv. Jána Šanghajského a San-Francisského, doc. MUDr. Mária Belovičová, PhD.
S Vysokopreosvieteným metropolitom (vtedy ešte arcibiskupom) Lavrom sme sa s rodičmi mali šťastie zoznámiť osobne na sviatok Uvedenia do chrámu Presvätej Bohorodičky, 4.12.1994, v kaplnke sv. Brigity Írskej v chráme Ruskej pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí vo Viedni. Bola som vtedy študentkou prvného ročníka LFUK v Bratislave a vo voľnom čase som sa od 16 rokov zaoberala prekladaním životopisov svätých. Pamätám si akoby to bolo dnes, ako som Vladykovi Lavrovi darovala „na pamiatku“ prvý nami preložený životopis sv. Jána Šanghajského a San-Francisského. Text bol napísaný v „T602“ (starý počítačový program), oxeroxovaný bol nakrivo. Knižôčka mala lepenú väzbu. Keď som knižku podávala Vladykovi, uvedomila som si, ako hrozne vyzerá. Vladyka sa srdečne poďakoval a potešil sa, že na Slovensku bol vydaný životopis takého veľkého svätca, ktorého v júli 1994 v Ruskej Zarubežnej Cirkvi kanonizovali. Na obede som sa osmelila a ani neviem ako som sa odhodlala k otázke, či môžem Vladykovi niekedy napísať. Dal mi svoju adresu a tak … som začala písať.
Medzi nami postupne vzniklo priateľstvo (?), ani neviem ako by som ten vzťah presne nazvala. Vladyku som nesmierne a zo srdca ľúbila ako najdrahšiu bytosť po rodičoch, mala som vždy pocit zbožnej úcty k nemu. Z Vladyku vyžaroval pokoj a svätosť. Radila som sa s ním vo všetkom, čo sa týkalo dôležitých rozhodnutí v mojom živote.
Ale čo bolo na tom najkrajšie, Vladyka nehľadiac na svoje nesmierne vysoké hierarchické postavenie mi odpísal na každý môj list a dokonca aj posielal pohľadnice zo svojich početných arcipastierskych ciest. Volala ma „Marija, Maša“. Myslím, že cítil, že vzťah našej rodiny k nemu bol a je úprimný a nefalšovaný.
Keď si spätne uvedomím to nesmierne šťastie – poznať sa osobne, prijímať Vladyku u nás doma, dopisovať si s ním, prijímať rady od neho do života – zostávam v nemom úžase nad milosrdenstvom Božím ku mne hriešnej. Vždy keď nás v Bratislave navštívil, v byte bolo cítiť blahodať Božiu, ktorá na ňom prebývala, a ktorá tam zostávala ešte niekoľko dní po odchode Vladyku.
Vladyka sa snažil vždy dať užitočnú radu, keď som sa k nemu obracala s prosbou, ale sám sa nikdy „nevnucoval“ s radami. Za roky známosti s ním nás poslal desiatky kg kníh, ktoré by sme za iných okolností vôbec nemohli prečítať.
V roku 1995 Vladyka Lavr požehnal založenie Dobročiného Spolku sv. Jána Šanghajského a San-Francisského. Vďaka Vladykovi Lavrovi sme sa dozvedeli pravdu o sv. Cárskej Rodine a začali sme ju v rámci našich možností šíriť aj na Slovensku. Veľa našich prekladov vzniklo práve na podklade poslaných kníh od drahého Vladyku Lavra. Veľkým potešením pre nás bola skutočnosť, že Vladyka naše skromné vydania, ktorých výtlačky sme mu vždy posielali, ukladal do bezpečnostne proti požiaru zabezpečenej knižnice Sväto-Trojického monastiera v Jordanville. Vladyka zo svojich vlastných prostiedkov podľa možnosti podporoval činnosť nášho Spolku. Keď videl, aký zastaralý mám doma počítať a tlačiareň, spontánne mi dal peniaze na kúpu nového počítača, čo v 90-tych rokov bola čiastka veľká. Na tomto „Vladykovom“ počítači sa až donedávna pripravovali brožúrky k tlači.
Všetky moje veľké skúšky na Lekárskej fakulte boli sprevádzané modlitbami dvoch výnimočných a duchovne si mimoriadne blízkych osobností: Vladyku Lavra a mitroforného protojereja Petra Cupera, veľkho priateľa Vladyku Lavra. Správu o výsledku skúšky „čakali“ v monastieri v Jordanville aj v Stropkove. Píšem tieto riadky kvôli tomu, aby som poukázala na skutočnosť, že bez Božej pomoci sa nedá nič v živote dosiahnuť.
Keď som končila vysokoškolské štúdium, moja mamka sa ma opýtala, koho by som chcela mať na slávnostnom obede. Odpovedala som jej, že tých, koho by som tam mimoriadne chcela mať, mať aj tak nebudem a povedala som jej ako príklad dve mená: archimandritu Kirilla Pavlova, ktorý ma na štúdium medicíny požehna, a Vladyku Lavra. O niekoľko dní sme domov dostali časopis „Ruský vestnik“ a na titulnej strane bola veľká fotografia usmievajúceho sa starca o. Kirilla. A o ďalších pár dní zazvonil telefón, kde sa nás neter Vladyku Lavra pýtala, či by sme Vladyku nemohli vyzdvihnúť na letisku vo Viedni v určitý deň. Práve v ten istý deň sa k nám chystali na slávnostný obed z príležitosti ukončenia môjho VŠ štúdia naši priatelia z Viedne.
Pamätám sa, ako mi Vladyka pri obede povedal: „Marija, nehordis, služi Bohu i ľuďam!“. Podľa možnosti sa tieto jeho slová snažím v živote napĺňať.
- mája 2005 sme Vladyku v Bratislave v našej farnosti slávnosti privítali. Zorganizovali sme recepciu, pravoslávny cirkevný zbor pri chráme sv. Nikolaja spieval slávnostné piesne na jeho počesť. Zároveň náš Spolok oslavoval 10. výročie svojho založenia. V roku 2004 som Vladykovi písala list s prosbou o napísanie ikony svätiteľa Jána Šanghajského a San-Francisského s čiastočkou sv. Moščej pre našu bratislavskú farnosť. Vladyka mi odpísal, že musí poprosiť miestneho Vladyku v San-Francissku (prvohierarcha Cirkvi !!!) o čiastočku sv. Moščej. Pri príchode do Bratislavy ma Vladyka zavolal k sebe a povedal: „Priviezli sme do daru pre Váš Spolok ikonu. Tam, kde sa budete nachádzať Vy, tam sa bude nachádzať aj ikona svätiteľa Jána“. Neverila som vlastným očiam, keď som z rúk Vladyku Lavra prevzala túto svätyňu. Len som stále nevedela pochopiť slová o tom, že „kde sa budete nachádzať Vy, tam bude aj ikona“. Vtedy som samozrejme nemohla ani tušiť, že sa v auguste 2010 presťahujem z Bratislavy na Východné Slovensko, kde budem s pomocou Božou pôsobiť ako lekárka.
Ikonu svätiteľa Jána sme prinášali do bratislavského chrámu. Pravoslávni veriaci si v Bratislave svätiteľa Jána veľmi uctievali. Každoročne Spolok organizoval na jeho počesť semináre, vydávali sa brožúrky s jeho životopisom a prekladom kázní. Pravoslávny cirkevný zbor sv. Nikolaja cestoval na svoje vystúpenia a púte práve s ikonou svätiteľa Jána. Navštívili sme s ňou mestá: Stropkov, Stakčín, Prešov, Smolník, Holíč, Hrubú Vŕbku, chrámový odpust v Ladomírovej, ako aj 10 monastierov na Podkarpatskej Rusi.
V 10/2010 som Vladyku Lavra videla osobne naposledy, hoci náš písomný a telefonický kontakt pokračoval aj naďalej. Stalo sa to „úplne náhodne“ (?). Bolo už neskoršie popoludnie, sedela som v práci na Jednotke intenzívnej starostlivosti a chystala som sa tam písaním chorobopisov stráviť niekoľko hodín. Zrazu zazvonil telefón a ozval sa hlas o. Viktora: „Mária, kde si ?“. „Som v práci. A Vy Ste kde ?“. „My sme v Bratislave. Nemali sme sem cestovať, ale Vladyka sa rozhodol, že ide ešte pozrieť Mašu.“ Viete si predstaviť, akú radosť, prekvapenie aj hrôzu som súčasne zažívala. Hrôzu z toho, že sedím v práci a nestihneme pripraviť dôstojné privítanie pre Vladyku. Preto som navrhla o. Viktorovi Lochmatovovi, že ich pozývame na večeru do reštaurácie. Otec Viktor mi však povedal, že nás „Vladyka pozýva s rodičmi na večeru“. Prišli sme do krásneho hotelu West v Bratislave. Vladyka sa s nami srdečne zvítal, otec Viktor a Vladyka nám núkali rôzne vyberané jedlá. Poslúchli sme ich a objednali si ich. Ale aké však bolo naše prekvapenie, keď sme na tanieri Metropolitu celej Ruskej Zarubežnej Cirkvi v luxusnej reštaurácii zbadali pirohy ?! O skromnosti Vladyku sme veľa počuli, čítali a aj sami zažili, ale tento obraz budem mať pred sebou stále. Vladyka Lavr bol skutočným mníchom nehľadiac na vysoký post, ktorý zastával. V strave používal len tie najjednoduchšie potraviny, nemal žiadne „chúťky a maniere“. Bol to Boží človek. V tom čase som mala určité ťažkosti, nevedela som si dať rady v niektorých otázkach, ale v prítomnosti Vladyku Lavra sa všetky problémy zdali malichernými, nepodstatnými, „rozplývali sa sami“. Človek sa mohol koncentrovať len na to najdôležitejšie.
S Vladykom Lavrom som sa telefonicky rozprávala vo 2/2008. Veľmi chcel pricestovať na Slovensko a slúžiť svätu liturgiu na odpustových slávnostiach v svojom rodnom monastieri v Ladomírovej.
Správa o jeho zosnutí nás s rodičmi veľmi hlboko zasiahla. Najprv sme vôbec nemohli uveriť, že sa niečo také stalo, že už Vladyku neuvidíme, že nedostaneme od neho list, nebudeme ho počuť v telefóne. Bol to nesmierny šok pre nás.
Jediné, čo nás s postupom času upevňovalo, bola skutočnosť, že sa Vladyka určite nachádza medzi svätými a že tak ako sa za nás modlil počas svojho pozemského života, bude sa modliť a usmerňovať nás aj naďalej z Nevého Jeruzalemu.
Spomína protojerej Peter Perekrestov zo San-Francissca, úprimný uctievateľ Vladyku Lavra
Spomínam si, keď som sa prvýkrát stretol s Vladykom Laurom. V roku 1941 v mojej domovskej farnosti, v chráme sv. Nikolaja v Montreali, sme hostili účastníkov stretnutia Rady biskupov Ruskej Zarubežnej Cirkvi. S mojím bratom sme slúžili ako miništranti počas tejto Rady a veľmi na nás zpôsobilo veľké množstvo prítomných biskupov. Boli medzi nimi piliere pravoslávia, askéti a teológovia: metropolita Filaret (Voznesenskij), arcibiskupi Antonij (Bartoševič), Antonij (Medvedev), Averkij (Taušev), biskup Nektarij (Koncevič)… Liturgia s tak veľkým množstvom slúžiacich biskupov nás veľmi dojala a o svoje dojmy sme sa delili s našou starkou. Rozhodla sa pozvať také množstvo zúčastnených biskupov, koľko súhlasí s návštevou jej domu. Pri stole sa ich zišlo sedem či osem. Pri stretnutí oduševnene rozprávali spomínajúc na udalosti v ich živote a vyjadrovali svoje názory na rôzne spôsoby správania sa. Iba jeden biskup sa líšil od ostatných. Pokojne sedel pri stole, počúval, usmieval sa, ale slovka nepreriekol. Bol to najmladší z biskupov, biskup Lavr. Neskôr večer som s bratom a hypodiakonmi, ktorí sprevádzali biskupov, prešli do obývačky, zatiaľčo biskupi pokračovali v konverzácii s mojimi starými rodičmi v jedálni. Na naše veľké prekvapenie biskup Lavr prišiel za nami do obývačky a začal sa s nami rozprávať. Pýtal sa na náš život. Veľmi nás dojalo, že biskup prišiel medzi nás a chcel sa s nami rozprávať.
Po roku som navštívil monastier Svätej Trojice v Jordanville po prvýkrát. Nikdy som neuvažoval o štúdiu v seminári alebo slúžení v chráme ako duchovný, avšak moja prvá návšteva tohto svätého monastiera všetko zmenila. Po návrate do Kanady som úplne prestal pozerať televíziu (bol som predtým závislý na televízii) a rozhodol som sa stráviť toto leto v Jordanville. Po dvoch mesiacoch života v monastieri som sa definitívne rozhodol vstúpiť do seminára. V tomto seminári som sa bližšie dostal k Vladykovi Lavrovi.
Každý seminarista v Jordanville môže potvrdiť fakt, že Vladyka Lavr mal blahodatný vplyv na mladé duše. Staral sa o nás, bol veľmi prístupný, milý a prostý. Bol výnimočne úctivý pri bohoslužbách a vykazoval vnútornú čistotu. Neučil slovami, ale činmi. Vladyka nikdy nevynechal žiadne monastierske bohoslužby, ktoré sa začínali o 5. hodine ráno. Býval v skýte – v malom dvojizbovom domčeku v lese blízko hlavnej monastierskej budovy. Stravoval sa so spolubratmi, nikdy nevyžadoval zvláštne jedlá. Vladyka sa nevyhýbal akejkoľvek poslušnosti (poslušanije) v monastieri, a to aj v hodnosti biskupa. Bol prvý na poliach pri zbere zemiakov.
Mal som rád slúženie liturgie v oltári a počas pobytu v seminári som čoskoro začal vykonávať funkciu hypodiakona pri hierarchických bohoslužbách či už v monastieri alebo pri arcipastierskych návštevách arcibiskupa Lavra vo farnosti sirakúzskej diecézy sv. Trojice. Rád by som pripomenul vznešenosť Vladyku Lavra počas liturgie. Nedovolil ani najmenší hovor pri oltári, smiech alebo konverzáciu nesúvisiacu s bohoslužbou. Bol veľkým obdivovateľom blaženého metropolitu Anastasija (Gribanovského) a v mnohých ohľadoch nasledoval jeho liturgické praktiky. Vladyka Anastasij nikdy nevytýkal nič duchovným pri oltári počas bohoslužieb. Zvykol si ich zavolať do vedľajšej miestnosti po bohoslužbách a pokojne im vysvetlil príslušný najvhodnejší postup. Keď bol metropolita Anastasij biskupom v Serpuchove (vikár moskovskej diecézy), slúžil často bohoslužby v moskovskej Uspenskej katedrále a veľmi dobre poznal liturgické zvyklosti tohto chrámu. Vladyka Lavr duchovne „zdedil“ praktiky slúženia od metropolitu Anastasija. Pripomenul by som, že metropolita Lavr slúžieval aristokratickým spôsobom. Bol pokojný a sústredený; jeho pohyby boli úctivé, prirodzené a noblesné, bez stopy po akomkoľvek vyumelkovaní alebo povýšenosti. Vyzeralo to tak, že bol stvorený pre službu Bohu v oltári.
Keď sme sa dozvedeli, matuška a ja, o úmrtí Vladyku Lavra (a takisto všetci duchovní Západnej americkej diecézy, ktorým sa dostalo teologického a pastorálneho vzdelania v seminári Svätej Trojice v Jordanville), urobili sme ihneď plány na odlet na pohreb nášho duchovného otca. Prišli sme do monastiera Svätej Trojice v stredu, 19. marca, krátko pred začiatkom liturgie Vopred posvätených Darov. Pred vstupom do chrámu ma pochytili určité obavy, či je to pravda, že Vladyka už nie je medzi nami. Ako budem schopný pozrieť sa na neho mŕtveho, „bezobraznogo“ ? Avšak hneď, ako som uzrel ruky Vladyku Lavra, pocítil som pokoj, i keď smutný. Vladyka mal úžasne vznešené ruky, s jemnými a prekrásnymi prstami. Nebolo možné si zameniť jeho ruky so žiadnymi inými a keď som sa na ne díval, žiadalo sa mi, aby sa mi ihneď odhalila aj jeho tvár.
Vtedy som porozumel, prečo je v Ruskej pravoslávnej Cirkvi zvykom zakryť tvár zosnulého duchovného: duchovná obec si má pripomenúť živú tvár svojich duchovných hodnostárov. Hoci obličaj zosnulého duchovného môže byť mierumilovný, predsa jeho oči a pery sú bez života. Ruky služobníka pri oltári sú prirodzene mystické. Osobne najväčší kontakt máme so žehnajúcimi a utešujúcimi rukami kňazov a biskupov. Presne ich rukami sa posväcujú Sväté Dary, ikony a naše príbytky, ponúkajú sa nám Sväté Tajiny, prenáša sa nimi na nás Božie požehnanie a tiež ruky biskupov posväcujú diakonov a kňazov. Teda, keď som videl ruky zosnulého metropolitu Lavra, uvedomil som si, čo bolo najdôležitejšie v jeho živote: služba pri Oltári nášho Hospodina. Apoštolská postupnosť, vrátane blahodate kňažstva, boli zachované a prenášané rukami metropolitu Lavra. Neustále prúdilo nekonečné množstvo kvetov k rakvi metropolitu Lavra, avšak pre nedostatok miesta sa ukladali nabok a iba jeden veniec zostal – kvety od Jeho Svätosti, patriarchu moskovského a celej Rusi, Alexija II, a v jeho osobe od celej Ruskej Cirkvi.
Potom prišli mnísi z Jeruzalema a vložili olivovú vetvičku zo Svätej Zeme do rúk Vladyku Lavra. Bolo to tak dojemné a srdečné – Vladyka Lavr miloval Svätú Zem a organizoval tam púte takmer každý rok. Na druhej strane olivová vetvička je symbolom pokoja a uzmierenia. Metropolita Lavr splnil hlavné vyznanie svojho života – zavŕšil proces uzmierenia v ruskej Cirkvi a urobil všetko, čo bolo v jeho moci pre zmierenie dvoch častí teraz už spojenej Cirkvi.
Deň pohrebu Vladyku Lavra, piatok 21. marca, bol veľmi chladný. Vial silný vietor a fičiaci sneh oslepoval oči. Zdalo sa, že krutá zima bude prekážkou pre ľudí, ktorí pricestovali, aby sa zúčastnili na pohrebných bohoslužbách. Avšak počasie nebolo schopné zabrániť prísť tým, ktorí milovali Vladyku Lavra. Duchovní a laici z Ruska, Austrálie, Kanady, Európy a Svätej Zeme prileteli do USA, aby sa zúčastnili pohrebu. Niektoré rodiny z Maine, Floridy, Missouri a ďalších štátov šoférovali v krutých zimných podmienkach 7-14 hodín…
Mnohé pocity, emócie a veľká láska boli vyjadrované pri pohrebnej bohoslužbe. Na jednej strane boli smutné: vzdychania, slzy a zármutok nad stratou – zima je krutá, ale na druhej strane zmysel pre pokoj, zmier, potešenie a neuveriteľná jednota, láska, spolupatričnosť srdca a mysle tu prevládali – raj je sladký. Všetky tieto pocity sa premiešavali: raz niektoré plné viery pripomínali Vladyku, jeho jemný úsmev, žmurkanie jeho očí, jeho láskavosť a slabý úsmev sa objavil na tvárach ľudí. Súčasne niektorí začali plakať a roniť slzy a ruka nesúca zapálenú sviečku sa začala chvieť; pocit duchovného víťazstva pri pohrebných bohoslužbách vzišiel z toho, že niet pochybnosti o tom, že Vladyka Lavr je vo svätostánku spravodlivých. Duchovná postava Vladyku Lavra sa objavila v plnej sláve; sila jeho lásky, jeho krotkosť, služba, vernosť až do úplného konca, pokora, nežnosť a pokojamilovnosť boli jeho prevládajúce charakteristické črty.
Zostavili doc. PhDr. Liliana Belovičová, CSc. mim. prof., doc. MUDr. Mária Belovičová, PhD.