Metropolita Lavr (rodným menom Vasilij Škurla) sa narodil 1. januára 1928  v Ladomirovej. Jeho otcom bol Michal Škurla a matka Helena Škurlová rodená Martiniková. Vladyka Lavr mal jednu vlastnú sestru Máriu Semeňukovú rodenú Škurlovú a troch nevlastných bratov Jána, Nikolaja a Michala Škurlových, ktorí pochádzali od vladykovej nevlastnej mamy Heleny Škurlovej rodenej Suvákovej.

Život vladyku Lavra a jeho vlastnej sestry nebol jednoduchý. (Spomína vlastná sestra Vladylu Lavra). Životné podmienky v čase ich útlej mladosti boli
veľmi skromné. Pre prežitie celej rodiny bola potrebná denno-denná práca, na poli, pasenie kráv, koní, kŕmenie ošípaných sliepok kosenie a iné ťažké práce. Vladyka Lavr, vtedy ešte ako malý chlapec Vasilij, si tento stav veľmi dobre uvedomoval, nakoľko veľa krát pociťoval nedostatok. Napriek všetkým ťažkostiam a trápeniam bol veľmi vďačný Bohu za každý prežitý deň. Dokazoval to aj svojou veľmi častou návštevou chrámu v Ladomirovskom monastieri ctihodného Jóva Počajevského…

Čítať ďalej

„Biskup totiž  ako správca imania Božieho  musí byť bez úhony,  nie samoľúby,  ani  hnevlivý  ani pijan ani bitkár ani mrzkého  zisku žiadostivý, ale   pohostinný, milovník dobra, mierny, spravodlivý, pobožný, zdržanlivý, musí sa pridŕžať pravého slova podľa učenia, aby bol schopný aj napomínať podľa zdravého učenia aj odhaľovať tých, ktorí odporujú “   (Tít. 1, 7 – 9 ) 

 Dňa 16. marca 2008 o 21. hodine slúžili monasi v Sretenskom stavropigiálnom monastieri v Moskve spolu so študentami seminára panychídu za zosnulého metropolitu Lavra. Následne sa archimandrita Tichon, igumen monastiera, sa prihovoril k mníchom týmito slovami:

„Vo imja Otca i Syna i Svjataho Ducha !

 Drahí otcovia a bratia! Bolo nám veľkým potešením nielen vidieť, ale aj stretnúť sa osobne so svätým mužom, s človekom, za ktorého práve dnes slúžime prvú panychídu. Metropolita Lavr žil dlhý, radostný a obdivuhodný život ako mních Ruskej pravoslávnej Cirkvi. Od svojej mladosti venoval celý svoj život Isusovi Christovi. Slúžil Christovej Cirkvi, nešetril seba a priniesol Bohu stonásobne znásobené ovocie talentov, ktoré mu boli dané: ako prvé svoju svätú dušu, očistenú od vášní, ozdobenú láskou, nesmiernou láskavosťou a rýdzou pokorou. Hospodu Bohu takisto priniesol ako výsledok svojej činnosti a modlitieb množstvo arcibiskupov a kňazov, mníchov-podvižníkov, ktorí boli vychovávaní za múrmi monastiera Svätej Trojice a seminaristov v Jordanville. Prispel tiež, hoci to mnohí nevideli, k prerodu Ruska: knihy, vydané pod jeho patronátom v monastieri v druhej polovici minulého storočia, našli svoju cestu do Ruska, a to nie bez veľkých ťažkostí a priniesli vykupiteľské svetlo kresťanom, ktorí „kráčali v tme… a v tieni smrti“; veľa ľudí v našej domovine v tom čase tak žilo. Darom jeho života je nespočetné množstvo laikov Zahraničnej Ruskej Cirkvi, ktorí ho uctievali ako svojho milovaného duchovného vodcu a dobrodincu. Význačným rysom jeho osobnosti bol jeho svätý, pokojný život, v ktorom pozorné oko videlo vrúcnu lásku k Isusovi Christovi a každodenné obetovanie svojho života pre Jeho duchovné ovečky“. Čítať ďalej→

Postavenie pravoslávneho kresťana v súčasnom svete

Referát prečítaný Arcibiskupom Lavrom na ôsmom Celozahraničnom zjazde ruskej pravoslávnej mládeže v San Paulo, Brazília, l / l4. júla l997

O postavení pravoslávneho kresťana v súčasnom svete môžeme povedať, že je neobyčajné a mimoriadne ťažké. Život, ktorý nás obklopuje so svojím prostredím, je zameraný proti pravoslávnemu kresťanovi. Hoci aj žijeme v takzvanom “kresťanskom svete”, čo však v skutočnosti predstavuje zo seba súčasný svet ? Súčasný svet, ktorý obklopuje náš pozemský život, v celej svojej šírke odmieta všetky kresťanské ideály, ktoré nám daroval i prikázal plniť náš Hospodin Isus Christos, náš Spasiteľ.

Byť skutočným pravoslávnym kresťanom, pripraveným pevne stáť za svoju pravoslávnu vieru, je v súčasnosti omnoho ťažšie ako to bolo v prvom storočí kresťanstva. Vtedy bolo prenasledovanie od pohanov a malo vonkajší charakter. Tých, ktorí otvorene vyznávali vieru v Isusa Christa, alebo boli hlásateľmi Christovho učenia, vystavovali mučeniu, smrti. Mnohí z vtedajších veriacich kresťanov, upevňovaní Božím milosrdenstvom, uvedomele a s radosťou šli na mučenia a smrť, pamätajúc na slova Isusa Christa: ” A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemohúcich zabiť dušu ” / Mt. l0, 28 /. Tieto prenasledovania neprinášali ujmu duši. Opak bol pravdou, lebo podporovali ducha veriacich a ako hovoril Tertulián, krv mučeníkov sa stávala semenom kresťanstva.Čítať ďalej→

Asketické hrdinstvo života vo svete

Prednáška Arcibiskupa Lavra, ktorá bola prednesená na Sväto-Germanovskom zjazde v Jordanville l5. decembra / podľa nového štýlu / v roku l985

Postavenie pravoslávneho človeka, pravoslávneho kresťana, v prostredí súčasného sveta je, bez akéhokoľvek zveličenia, krajne ťažké. Celý súčasný život, vo všetkých svojich smeroch, je tak alebo inak nasmerovaný proti človeku, ktorý žije podľa prikázaní Pravoslávnej Cirkvi. Spoločenský život, spoločenské situácie, nepravoslávne prostredie, je v podstate úplným zamietnutím kresťanstva. Ak už v počiatkoch kresťanských dejín obľúbený Christov učeník, sv. ap. Ján Bohoslov, píše, že ” celý svet leží v tme ” / Jn. 5, l9 /, o to viac to s väčším právom môžeme povedať teraz o súčasných časoch.Čítať ďalej→

Význam praktického štúdia liturgiky

Slávnostná reč Arcibiskupa Lavra pri akte ukončenia Sväto – Trojického Seminára dňa l5./ 28. mája l995

Veľký učiteľ duchovného života, biskup Feofan Zatvornik Vyšenský hovorí o modlitbe, že je ” miestom alebo zápasiskom celého duchovného života, alebo je to samotný duchovný život v pohybe, či v činnosti ” / Náčrt kresťanskej mravouky str. 405-406 /. Druhú definíciu, ktorú podáva o modlitbe je: ” modlitba je dýchanie ducha ” / tamtiež /. Ak modlitba je dýchaním ducha každého jednotlivého kresťana, potom spoločná modlitba, alebo bohoslužba, je dýchaním ducha celého spoločenstva kresťanov, t.j. Cirkvi. Ak sa kresťan nepozorne a zle modlí, hasne v ňom duchovný život, ak sa prestane modliť úplne, hrozí mu nebezpečenstvo duchovnej smrti. Presne takisto – len tá Cirkev je živá, žije duchovným životom, v ktorej sa patričným spôsobom uskutočňuje spoločná modlitba, ” nábožne, s úctou, dôstojne a podľa poriadku ” sa vykonávajú bohoslužby. Cirkev,  v  ktorej sa bohoslužby vykonávajú nedbanlivo, v ktorej sa dáva druhoradý význam obradu, ktorý je treba ” odbyť ” kvôli slušnosti, duchovne zomiera.Čítať ďalej→