Význam praktického štúdia liturgiky
Slávnostná reč Arcibiskupa Lavra pri akte ukončenia Sväto – Trojického Seminára dňa l5./ 28. mája l995
Veľký učiteľ duchovného života, biskup Feofan Zatvornik Vyšenský hovorí o modlitbe, že je ” miestom alebo zápasiskom celého duchovného života, alebo je to samotný duchovný život v pohybe, či v činnosti ” / Náčrt kresťanskej mravouky str. 405-406 /. Druhú definíciu, ktorú podáva o modlitbe je: ” modlitba je dýchanie ducha ” / tamtiež /. Ak modlitba je dýchaním ducha každého jednotlivého kresťana, potom spoločná modlitba, alebo bohoslužba, je dýchaním ducha celého spoločenstva kresťanov, t.j. Cirkvi. Ak sa kresťan nepozorne a zle modlí, hasne v ňom duchovný život, ak sa prestane modliť úplne, hrozí mu nebezpečenstvo duchovnej smrti. Presne takisto – len tá Cirkev je živá, žije duchovným životom, v ktorej sa patričným spôsobom uskutočňuje spoločná modlitba, ” nábožne, s úctou, dôstojne a podľa poriadku ” sa vykonávajú bohoslužby. Cirkev, v ktorej sa bohoslužby vykonávajú nedbanlivo, v ktorej sa dáva druhoradý význam obradu, ktorý je treba ” odbyť ” kvôli slušnosti, duchovne zomiera.
Toto sú hlavné úvahy, pre ktoré treba praktickému štúdiu liturgiky, ako náuke o bohoslužbe v školách duchovného charakteru venovať najváženejšie a najctenejšie miesto. Žiaľ, nie všade a nie vždy to tak bolo a býva. V niektorých školách sa liturgika predtým vyučovala ako suchá, abstraktná veda, akoby bola vytrhnutá z ” dýchania života ” – bohoslužby, a preto tí, ktorí končili duchovné školy, keď ich vysväcovali do duchovenskej hodnosti, nevedeli vykonávať bohoslužby. Veľmi veľká pozornosť bola venovaná historickému procesu rozvoja našej bohoslužby, veľký význam sa prikladal názorom rôznych vedcov o pôvode toho alebo iného predmetu bohoslužobného kolobehu, toho či iného liturgického počínania, hovorilo sa o symbolike rôznych posvätných úkonov, ale samotná bohoslužba, jej poriadok, priebeh a obsah boli ponechávané bez náležitej pozornosti.
Pritom aké bohatstvo obsahu je v našej bohoslužbe ! Ale len ten, kto do nej hlboko vnikol, študuje ju podľa prvotných prameňov, podľa našich prekrásnych bohoslužobných kníh, to vidí. Veď naša bohoslužba predstavuje skutočné ” učilište pobožnosti ” a skutočnú bohosloveckú školu, ktorá nám v živých obrazoch a vysokovznešených modlitebných výrazoch podáva všetky bohoslovecké náuky.
Napríklad ročný bohoslužobný kruh nám v osobách a najdôležitejších udalostiach podáva celú biblickú, ako starozákonnú, tak aj novozákonnú históriu, a taktiež aj dejiny Cirkvi, či už všeobecné, alebo aj konkrétne – dejiny ruskej Cirkvi. Prechádzajú tu pred nami veľkolepé obrazy starozákonných praotcov, patriarchov, veľkých vodcov vyvoleného národa Božieho Mojžiša a Jozuu Núnovho, sudcov a kráľov Izraelských, vystríhajúcich prorokov, horlivcov Jehovy a odhaliteľov odstúpenia židovského národa od skutočného Boha, odhaľujú sa prekrásne predobrazy a proroctvá o prichádzajúcom Mesiášovi, a taktiež v celom rade sviatkov – celá novozákonná história od Narodenia Jána Krstiteľa až po Voznesenije / Nanebovstúpenie /. Je tu aj história Cirkvi v osobách a udalostiach, ako všeobecná, tak aj konkrétne ruská. Ako veľa dogmatických právd nám odkrývajú naše stichiry, kánony v povznesených poetických obrazoch ! Zvlášť takzvané “trojičny” živo a obrazne nám zvestujú o veľkej pravde “Trojičnej Jednoty” – Trojjedinej Božskej Podstaty, a “Bohorodičny”, uprostred ktorých sa osobitne vynímajú “dogmatiky”, ktoré nám zvestujú o veľkom tajomstve Narodenia Syna Božieho od Beznevestnej a Prečistej Presvätej Bohorodičky, o Cirkvou stále vyznávanej dogme “prisnodevstva” /stáleho panenstva/ Rodiacej bez muža. Pre toho, kto vie čítať a pochopiť – je to celý kurz dogmatického bohoslovia, ktorý nám rozkrýva celé dogmatické učenie Cirkvi: o Bohu, Jedinom podľa podstaty a trojičnom v osobách, o Bohu ako Stvoriteľovi sveta a človeka, o Architektovi a Spasiteľovi človeka, o Synovi Božom Vykupiteľovi, o Duchu Svätom Posvätiteľovi, o Cirkvi ako pokladnici milosti svätého Ducha, každá zo siedmych tajín si nachádza úplný výraz v osobitnom bohoslužobnom poriadku, kde jej zmysel a význam sa odkrýva úplne a všestranne, a nakoniec, o posledných osudoch sveta a človeka – druhom príchode Christovom, Strašnom Súde, večnom mučení hriešnikov a večnej blaženosti spravodlivých. A ďalej, aký bohatý materiál nám dávajú bohoslužobné knihy tzv. mravouky – učenia o kresťanskej morálke. V tejto oblasti nachádzame nevyčerpateľné bohatstvo poučení, ako v slove, tak aj v nespočetných príkladoch zo života svätých Božích. Predovšetkým učenie o modlitbe v nekonečne mnohých vzoroch najrozličnejších modlitieb pre všetky prípady života, ktoré zodpovedajú všetkým mnohorakým potrebám ľudskej bytosti. Je za tým celý obraz zápasu, ktorý sa neustále odohráva v duši človeka, medzi dobrom a hriechom, dobré príklady na cnosti, popieranie hriechu, prehľadné príklady cnostného a hriešneho života, prevzaté zo Svätého Písma, histórie Cirkvi a životov svätých. V tomto ohľade mimoriadne bohatý materiál poskytuje Trioď pôstna s jej neporovnateľným veľkým Pokajanným kánonom prepodobného Andreja Krétskeho a množstvo tzv. “pokajannych” a “umiliteľnych” / dojemných / stichír Oktoicha.
Avšak nielen horeuvedené bohoslovecké náuky v tej alebo inej miere nachádzajú svoj výraz v našej pravoslávnej bohoslužbe, ale aj všetky ostatné čerpajú z nej svoj obsah. Naša bohoslužba sa v priebehu storočí skladala do harmonického systému bohatého na obsah prácou mnohých veľkých skladateľov piesní, modliacich sa askétov, svätých otcov Cirkvi. Aby celý tento bohatý materiál bol v určitom poriadku, bol zostavený osobitný plán rozloženia všetkého tohto materiálu na dni a mesiace roka s presným návodom, ako a kedy, v aké dni a na akých bohoslužbách, v akom poriadku sa tento materiál má používať. Je to takzvaný ” Typikon “, alebo aj ” Poriadok “. Prvá, najstaršia redakcia Typikonu, pochádza z 5. storočia kresťanského letopočtu z monastiera prep. Sávu Osvieteného, neďaleko Jeruzalema. Druhá redakcia sa zachovala z 9. storočia z monastiera prep. Feodora Studitského. Typikon je zostavený, aby bolo naplnené prikázanie sv. ap. Pavla, ktoré nám ukazuje, že v Cirkvi sa musí všetko vykonať “nábožne, s úctou, dôstojne a podľa poriadku” / l.Kor. l4, 40 /.
Zdalo by sa, že keď máme také bohaté dedičstvo, ktoré sme dostali z prvých storočí kresťanstva, musíme ho nevyhnutne študovať, vnikať doňho a snažiť sa v plnosti ho využívať pre poučenie a spasenie našich duší.
Čo však vidíme v skutočnosti v našich dňoch ? Pre veľkú väčšinu veriacich toto najväčšie duchovné bohatstvo je nedostupné, nachádza sa akoby pod prikrývkou, ostáva úplne nevyužité.
Samozrejme, príčina spočíva predovšetkým v odchode od Cirkvi, ktorý sa začal dávno uprostred našej ruskej spoločnosti už od polovice l7. storočia v dôsledku veľmi neobozretného zblíženia sa so Západom a ľahkovážneho nadšenia z protikresťanskej západnej lže-kultúry. V spoločnosti začali prevládať úplne iné, čisto svetské záujmy a smery, ktoré nahradili duchovné, začala hasnúť pôvodná živá viera a skutočné bohoslužby podľa Typikonu začali byť pre ľudí príťažou. Začali sa skracovať bohoslužby. Pri skrátení, tak ako to teraz často býva na farnostiach, pri takom stave, zostáva kostra bohoslužby, zostávajú nemenné časti, ale stichiry sa často skracujú alebo vynechávajú. To isté sa deje aj s utreňou, tropáre kánonov sa skracujú, nie vždy sa spievajú všetky irmosy alebo katavasie atď. A práve celé bohatstvo a hĺbka našich bohoslužieb spočíva v stichirách, v kánonoch. Sú v nich vyjadrené sviatočné udalosti, v nich sa oslavujú svätí, pamiatka ktorých sa slávi. Pri takomto skrátení modliaci sa nezískavajú z oslavovanej udalosti žiaden dojem, pretože okrem tropára a veličanija nič, čo sa vzťahuje k sviatku, už nepočujú. Preto všetko vyššie menované bohatstvo našej bohoslužby sa stráca a je pre veriacich nedostupné.
Zároveň prívrženci skracovania venujú pozornosť tomu, aby nemenné časti bohoslužby boli rozmanité a preto sa unášajú partesným koncertným spevom. Veľa času preto dirigenti venujú prevedeniu zložitých nemenných piesní, ktoré sa opakujú na každej bohoslužbe, ako ” Blahoslovi duše moja Hospoda “, ” Blažen muž “, ” Nyne otpuščaješi “, ” Chvalite imja Hospodne “, ” Velikoje slavoslovije “. Pritom pri obyčajnom jednoduchom speve by bolo možné, aby sa časť času použitého na koncerty, využila na spev stichír, čítanie kánonov. Samozrejme, pri použití obyčajného spevu bude bohoslužba o niečo dlhšia, zato však modliaci sa majú možnosť vniknúť do obsahu oslavovanej udalosti, dostávajú duchovné poučenie a úžitok. Bohoslužba nebude jednotvárna / niektorí hovoria: nudná /, ako teraz často býva, prečo aj modliaci sa strácajú záujem o ňu, a naše chrámy sú pusté na ” vsenošných bdeniach “, ale naopak bude užitočná a poučná pre obsah. Takáto bohoslužba vytvára duchovnú náladu, duchovné nadšenie a naplňuje modliacich sa blahodatnými darmi Svätého Ducha.
Teatrálne koncertné diela sa stali módou v Rusku v posledných dvoch storočiach a sú priamym narušením 75. prav. 6. Všeob. Snemu, ktoré hovorí: ” Želáme si, aby prichádzajúci do chrámu spievať nepoužívali nemožné zvuky, nevydávali zo seba neprirodzený krik a nezavádzali nič, čo neodpovedá a nie je vlastné Cirkvi : no nech s veľkou pozornosťou a zbožnosťou prinášajú spev žalmov Bohu, Ktorý vidí skryté : pretože posvätné slovo učilo synov izraelských, aby boli zbožní “ / 3 M. 15, 3l /.
Spev talianskeho pôvodu prišiel do Ruska spolu s Talianmi, za vlády Ruskej imperátorky Kataríny a neskôr vniesol do našich chrámov cudzí Svätému Pravosláviu duch. Pod vplyvom všeobecného nadšenia pre Západ, sa naširoko rozšírilo po Rusku a zapustilo hlboké korene. Jednako však, na počiatku tohto storočia boli v Rusku ľudia, ktorí začali chápať problémy postavenia cirkevného spevu a začali sa vracať k starým strohým cirkevným melódiám.
Veľkou autoritou v otázke cirkevného spevu – nový mučeník-biskup Arsenij, arcibiskup Novgorodský, ktorý bol na Celoruskom Sobore r. l9l7 jedným z troch kandidátov na Patriarchu a ktorý v snahe prinavrátiť cirkevný spev k skutočnému, aký bol v Rusku v priebehu 700 rokov z čias pokrstenia Rusi, dvakrát zvolával v svojej eparchii zjazdy učiteľov cirkevného spevu – v roku l911 a 1913. Na prvom z týchto zjazdov sa obrátil s rečou, z ktorej niektoré myšlienky tu uvedieme. ” Od l7. stor. sme svoje pohľady obrátili na Západ a zmenili sme sa vo všetkom, ” – hovorí Vladyka Arsenij, “zabudli sme, že cirkevný spev – svätá vec “, ” zabudli sme na prekrásny ” znamenný “, bulharský a grécky nápev,.. cirkevní speváci sa premenili na hercov “… preto často berú pre cirkevné spevy nevhodné melódie a sú pripravení z chóru urobiť scénu”… Nesieme preto zodpovednosť za túto profanáciu bohoslužby svojím spevom … Kliros / chór / nie je estráda pre hercov. V Cirkvi musí byť všetko sväté “… Základná vlastnosť, ktorou sa odlišuje skutočný cirkevný spev je ú p l n á p o k o j n o s ť / triezvosť – pozn. prekl. /.
V tesnom zväzku s liturgikou sa podobne ako spev nachádza aj cirkevná maľba, či ikonopisectvo. Ak je spev povolaný ilustrovať a silne zapísať do našich sŕdc liturgický materiál prostredníctvom takého dôležitého orgánu našich vonkajších zmyslov, ako je sluch – potom ikonopisectvo robí to isté prostredníctvom iného dôležitého zmyslového orgánu – zraku. Ako ikonopisectvo, tak aj spev musia pôsobiť výchovne na veriacich v pravoslávnom duchu : aj ikonopisectvo musí zodpovedať požiadavkám pravoslávnej asketiky a viesť nie ku klamu, ale k zdravému náboženskému cíteniu.
Pravoslávne ikonopisectvo nie je realistické, ale symbolické. Nemôže a nemá zobrazovať nič, čo dnes zo seba predstavuje ” tento svet, ležiaci v zle “, hriechom znetvorený, nosiaci na sebe pečať hriechu, nabádajúci k nemu. Ikonopisectvo nemôže pripomínať nič pozemské, ale naopak, má odpútavať myšlienky a city od všetkého pozemského a prenášať nás do horného sveta, sveta duchovného. Nielen madonny od Rafaela nemajú byť v pravoslávnych chrámoch, ale ani žiadne iné zobrazenia neschopné odpútať nás od všetkého pozemského, ktoré sa nám z hľadiska umenia zdajú vznešenými a prekrásnymi, ale napriek tomu predstavujú obrazy pozemské, s ktorými sa stretávame na zemi, s predstavami zviazanými so zemou. Pritom ikonopisectvo, tak ako cirkevný spev, nás majú úplne odtrhnúť od zeme. Bez toho nebude pravoslávne a nebude nás môcť vychovať v Pravoslávii.
Také sú kritéria, taký je skúšobný kameň ocenenia “pravoslávnosti” cirkevného spevu a ikonopisectva ! Nemôže tu byť ani reč o nejakom ” osobnom vkuse “, nie je dopustiteľné kritérium: ” páči – nepáči sa “. Aj spev aj ikonopisectvo musia byť predovšetkým v zhode s duchom pravoslávnej asketiky, ktorá vyžaduje úplnú odviazanosť od sveta, s pravoslávnym učením o modlitbe oslobodenej od exaltovaného klamu. Preto ani na okamžik nesmieme zabudnúť, že, podľa slov obľúbeného učeníka Christovho, sv. ap. Jána Bohoslova, ” celý svet leží v zle ” a ” kto miluje svet, v tom niet lásky Otcovskej “. P o k o j / neprítomnosť vášni / je kritériom “pravoslávnosti” cirkevného spevu a ikonopisectva.
Je to otázka veľmi dôležitá ! Bohoslužba musí veriacich vychovávať v duchu Pravoslávia, a nie v duchu západného klamu. Západný spev a západná realistická maľba, ktoré vtrhli do našich chrámov protizákonným spôsobom, očividne môžu vychovávať len v duchu západného exaltovaného klamu – podvodu, zhubného pre dušu, ale nie v duchu skutočnej pravoslávnej zbožnosti.
V súvislosti s vyššie povedaným je treba poznamenať, že dokonca všetci cudzinci, ktorí sa zaujímajú o Pravoslávie, ktorí sa inštiktívne tiahnú k Pravoslávnej Cirkvi, – ktorých teraz v súvislosti s naším roztrúsením vidíme stále viac a viac, – milujú, cenia si a veľmi si vážia naše starodávne nápevy a starodávne ikonopisectvo, v ktorých sa práve odráža vznešená nebeská krása Pravoslávia, a mnohí z nich vraštia čelo a sú prekvapení, keď počujú v našich chrámoch bravúrne talianske melódie, ktoré nemajú nič spoločné s Pravoslávím.
Liturgika musí byť preto živým štúdiom živého bohatstva Cirkvi, ktoré je obsiahnuté v našich bohoslužobných knihách, a pritom bez vytrhnutia od jej vonkajšieho vyjadrenia v cirkevnom speve a ikonopisectve !
Túto úlohu sa v Sväto-Trojickom Seminári snažíme, podľa možnosti a síl, plniť. Naši seminaristi sa prakticky učia bohoslužbe, učia sa aj dejiny bohoslužby. Zúčastňujú sa cirkevného klirosu a obsluhy. Takto tí, ktorí sa snažia, majú možnosť nielen sa zblízka zoznámiť s bohoslužbou a naučiť sa cirkevný spev a kliros, ale aj vojsť do života cirkevného roku.
V posledných rokoch sme organizovali pri Seminári Cirkevno-spevácke semináre, ktoré sa uskutočňujú v lete. Ďalej každý rok Cirkevno-spevácka komisia pri Archijerejskej Synode uskutočňuje Cirkevno-spevácke zjazdy, ktoré sa prevádzajú práve v tom cirkevnom duchu a nasmerovaní, o ktorom hovoril a zdôrazňoval Svätiteľ-Novomučeník Arsenij, arcibiskup Novgorodský. Na jeho popud a požehnanie bol vydaný ” Sputnik Psalomščika ” v roku 1913.V Rusku do roku 1916 boli tri vydania tejto knihy. Naša Sväto-Trojická typografia v roku l959 znovu vydala túto cennú príručku pre kliros. Tento ” Sputnik ” mnohé naše farnosti používajú v chrámoch na klirose a pri iných bohoslužbách. Tá istá príručka- ” Sputnik Psalomščika ” je v základe riadiaca a usmerňujúca pre naše Cirkevno-spevácke zjazdy. S takýmto nasmerovaním cirkevno-speváckej tradície v našich farnostiach sa stretávame tam, kde slúžia naši odchovanci Sväto-Trojického Duchovného Seminára.
V určitej miere môžeme tvrdiť, že aj cirkevné ikonopisectvo je nateraz vo väčšine našich chrámov v Zahraničí prevedené v starorusko-byzantskej tradícii vďaka tomu, že v našom monastieri je ikonopisec o. archimandrita Kyprian, pri ktorom sa, možno povedať, vytvorila svoja ikonopisecká škola a tradícia. Otcom archimandritom Kyprianom a jeho žiakmi sú “rozpisané” / vymaľované – pozn. prekl. / mnohé naše chrámy. Boli nimi napísané aj ikony, ktoré tlačíme a rozširujeme nielen medzi svojimi veriacimi, ale aj v Rusku vo veľkých množstvách.
Hľa, chcel som dnes, pri akte ukončenia Seminára, poukázať, aká dôležitá práca sa vykonáva naším Sväto – Trojickým Seminárom, našim Sväto-Trojickým monastierom a našou Zarubežnou Cirkvou !