Asketické hrdinstvo života vo svete
Prednáška Arcibiskupa Lavra, ktorá bola prednesená na Sväto-Germanovskom zjazde v Jordanville l5. decembra / podľa nového štýlu / v roku l985
Postavenie pravoslávneho človeka, pravoslávneho kresťana, v prostredí súčasného sveta je, bez akéhokoľvek zveličenia, krajne ťažké. Celý súčasný život, vo všetkých svojich smeroch, je tak alebo inak nasmerovaný proti človeku, ktorý žije podľa prikázaní Pravoslávnej Cirkvi. Spoločenský život, spoločenské situácie, nepravoslávne prostredie, je v podstate úplným zamietnutím kresťanstva. Ak už v počiatkoch kresťanských dejín obľúbený Christov učeník, sv. ap. Ján Bohoslov, píše, že ” celý svet leží v tme ” / Jn. 5, l9 /, o to viac to s väčším právom môžeme povedať teraz o súčasných časoch.
Byť skutočným pravoslávnym kresťanom, pripraveným do smrti zachovať vernosť Christovi Spasiteľovi, je v súčasných dňoch omnoho ťažšie než v prvých storočiach kresťanstva. Áno, kresťanov vtedy prenasledovali, bol útlak, ale kresťania si dobre pamätali slová Spasiteľa: ” nebojte sa tých, ktorí ubíjajú telo, ale nemohúcich zabiť dušu ” / Mt. 10, 28 /. Takto súc posilnení milosťou Božou šli s radosťou na mučenie a dávali svoj život za Christa. To isté bolo možné pozorovať v Rusku počas útlaku a prenasledovania. Nám, ktorí žijeme na slobode, nikto nehrozí prenasledovaním ani mučením, avšak nehľadiac na to prebieha útlak kresťanstva a kresťanského života v najrozličnejších formách. Zo života súčasného človeka sa vyháňa v š e t k o, čo je tak alebo inak spojené s vierou v Boha, s učením Slova Božieho, s učením Christovym, s učením Pravoslávnej Cirkvi. Tento proces, ktorý prebieha v súčasnom svete, je procesom odstúpenia kresťanov od Christa a dá sa pozorovať v rôznych stránkach života.
Starozákonný mudrc hovorí: ” Boh stvoril človeka pre netlennosť a urobil ho obrazom Svojho večného bytia, avšak závisťou diabla vošla do sveta smrť a prežívajú ju patriaci k jeho údelu ” / Prem. Šalamúnova 2; 23, 24 /.
Naša svätá kresťanská viera je nám darovaná preto, aby sme mohli dosiahnuť večný život v blaženosti. Osvojiť si však úplne duch Zakladateľa našej viery, Isusa Christa, Jeho učenie, skutočne sa mravne očistiť, úspešne vyrásť v cnostiach, spoznať duchovnú dokonalosť, to všetko okrem osobnej snahy pravoslávneho kresťana vyžaduje aj blahodatný vplyv zhora. Tento blahodatný vplyv sa nazýva p o s v ä t e n i e a dáva nám ho Hospodin. Uskutočňuje sa Svätým Duchom v Svätej Cirkvi, založenej naším Hospodinom, Isusom Christom, pre naše posvätenie a spasenie.
Sme s vami deti Ruskej pravoslávnej Cirkvi. A hľa, je tu otázka: žijeme tak, ako majú žiť pravoslávni kresťania? Nie, vôbec nežijeme tak, ako sa patrí na pravoslávneho kresťana.
Pri svätom krste dávame sľuby / ak sme krstení ako deti, dávajú sľuby krstní rodičia /, spájame sa s Christom a takým spôsobom sa stávame Jeho deťmi, jeho sluhami, stávame sa deťmi Božími. Pri krste Svätá Cirkev spieva: ” Ktorí ste boli v Christa pokrstení, Christom ste boli aj oblečení, aleluja “.
Preto, súc Boží, súc Christovi, sme povinní aj žiť podľa učenia Christovho, podľa Božích prikázaní aj podľa prikázaní cirkevných. Sme pokrstení, sme pravoslávni kresťania, avšak o svojej pravoslávnej viere vieme málo.
Všetci zrodení v lone Svätej Cirkvi cez svätý krst, rodia sa k novému životu, vychovávajú sa a rastú v duchu Pravdy, dostávajú blahodátne dary pre život na zemi s prísľubom darov večných pre budúci život. Preto ž i ť v Cirkvi – to je nevyhnutná podmienka kresťanského života a mravnej činnosti kresťana.
Christova Cirkev je založená naším Hospodinom, naším Spasiteľom a On nám ukázal spôsob, akou cestou za ním máme ísť, ako sa riadiť Jeho učením. Hovorí: ” Ja som cesta, pravda a život ” / Jn. 14, 6 /. Je preto prirodzené, že máme ísť cestou, ktorú nám ukazuje náš Spasiteľ.
Každá cesta, každá práca vyžaduje námahu. Preto naša svätá viera Pravoslávna – je viera a s k e t i c k á , ktorá vyžaduje námahu v boji so svojimi hriešnymi vášňami a žiadosťami.
Ako máme žiť, ako sa máme namáhať ? Príklad nám dáva Samotný náš Hospodin Isus Christos. ” Dal som vám príklad, aby ste robili tak, ako som to urobil Ja vám ” / Jn. 13, l5 /. Príklad nám dávajú tiež svätí Boží.
Vo svoje Náhornej kázni Hospodin náš Isus Christos nám podáva podstatu Evanjelského učenia. – je to v 5., 6. a 7. kapitole Evanjelia podľa Matúša. V prikázaniach blaženstiev nás Hospodin učí tomu, že je nevyhnutné duchovne sa prerodiť a takto si pripraviť blaženstvo večného života v Kráľovstve Nebeskom. Prvý krok k tomu je uvedomiť si svoju duchovnú úbohosť, svoju hriešnosť a ničotnosť, pokoriť sa. Hľa prečo – “Blažení chudobní duchom, lebo ich je Kráľovstvo Nebeské”. Získavajú ho však len tí, ktorí splnili všetky prikázania. ” Nie každý, kto mi vraví : Hospodin, Hospodin! vojde do Kráľovstva Nebeského, ale kto splnil vôľu Môjho Nebeského Otca ” / Mt. 7, 21/.
Aby sme mohli ísť po ceste, ktorú nám ukazuje Hospodin v Svätom Evanjeliu, musíme sa pozorovať, skúšať a preverovať.
” Skutočný kresťan, ” – hovorí biskup Feofan Zatvornik, “sa preveruje každý deň. Každodenná previerka toho, či sa stávame lepšími alebo horšími, je pre nás natoľko nevyhnutná, že sa bez nej nemôžeme nazývať kresťanmi “.
Je potrebné stále a vytrvalo sa pozorovať. Robte to tak : zrána sa hlbšie utvrďte v myšlienke na Hospodina a potom sa celý deň snažte od Neho neodstúpiť. Či už niečo robíte, s niekým hovoríte, idete, sedíte, váš um nech je stále s Hospodinom. Ak zabudnete, odkloníte sa z cesty, opäť sa vráťte k Hospodinovi a seba pokarhajte s ľútosťou – v tom je hrdinstvo duchovnej pozornosti “.
” Každý deň, hodinu a minútu, ” – hovorí sv. spravodlivý otec Ján Kronštadský, ” buď prísnym pozorovateľom a sudcom všetkých myšlienok, želaní, pohybov srdca, slov a činov a nedopusť, aby si sa zašpinil jedinou myšlienkou, predstavou a hriešnym želaním, slovom, skutkom, vediac, že Hospodin je spravodlivý Sudca, Ktorý ťa súdi každý okamžik a oceňuje celého tvojho vnútorného človeka. Zachovávaj seba pre Boha neustále čistého “.
Otázka teraz spočíva v tom, ako s istotou poznať, čo je hriešne a v akej miere, aby sme jasne, jednotlivo, akoby počtom spoznali svoje hriechy, kriticky si prezreli celý svoj život prísnym a nepokryteckým hodnotením.
” Preto, ” – radí svätiteľ Feofan, ” je potrebné postaviť z jednej strany Boží zákon a z druhej strany – vlastný život, a pozerať sa, v čom sa zhodujú a v čom nie. Zober svoj skutok a porovnaj ho so zákonom, aby si videl, či je podľa zákona, alebo vezmi zákon a pozri, či je uskutočnený v tvojom živote. Aby si nič neprehliadol v tejto vážnej veci, pridržuj sa nejakého poriadku. Sadni si a pripomeň si všetky svoje povinnosti vo vzťahu k Bohu, blížnemu aj samému sebe a potom prezri svoj život podľa všetkých týchto vzťahov. Alebo rozoberaj desať Božích prikázaní a prikázania o blaženstvách jednu za druhou a pozeraj, či taký je tvoj život. Alebo čítaj kapitoly sv. Evanjelia podľa Matúša, kde Spasiteľ predkladá vlastne kresťanský zákon, taktiež listy sv. apoštola Jakuba, listy apoštola Pavla, najmä k Rímskym a Efezským a ostatným. Všetko to čítaj a preveruj svoj život, či je taký. Alebo nakoniec vezmi si poriadok priebehu spovede a podľa neho zhodnoť svoje správanie “.
” V dôsledku takého prezerania svojho života sa zjaví množstvo skutkov, slov, myšlienok, pocitov, nezákonných želaní, ktoré nemali byť, ale boli dopustené, množstvo takých, ktoré mali byť spravené, ale neboli, ba dokonca nemalý počet takých, ktoré boli urobené podľa zákona, ale ukážu sa ako poškvrnené kvôli nečistým pohnútkam. Zhromaždí sa toho nespočetné množstvo a možno aj celý život sa ukáže byť zložený len zo samých zlých skutkov “.
Možno by niekto povedal, že to všetko nie je záväzné pre všetkých kresťanov, že je to len pre mníchov. Nie, je to pre všetkých, ktorí sú kresťanmi nie podľa názvu, ale podľa života. O spásu sa musia starať a myslieť na ňu nielen mnísi. Evanjelský zákon je daný pre všetkých.
Na otázku – ako má kresťan žiť, ako máme postupovať, ako sa správať, nám odpovedá sv. ap. Pavol. Obracajúc sa k Efezským, sa súčasne obracia aj k nám a hovorí: ” Bratia, napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske, ako aj Christos si nás zamiloval a obetoval Seba za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône. Smilstvo však a každú nečistotu a lakotu ani nemenujte medzi sebou, ako sa sluší svätým. Ani mrzké slová, ani táranie a vtipkovanie vám neslušia, no naopak dobrorečenie. Lebo vedzte, že žiadny smilník ani nečistý či lakomec, ktorý je modloslužobníkom, nemá dedičstva v Kráľovstve Christovom a Božom. Nech vás nikto nezvedie prázdnymi slovami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. Nebuďte teda spoluúčastníci ich. Boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Hospodinovi : postupujte ako deti svetla, pretože ovocie Ducha spočíva vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo je milé Bohu a nezúčastňujte sa neplodných skutkov tmy, ale kárajte ich. Lebo o tom, čo robia tajne, je hanba čo i len hovoriť. Všetko, čo sa odhaľuje, sa stáva zjavným ot svetla, lebo všetko, čo sa stáva zjavným, je svetlo : preto je povedané : vstaň spiaci, vstaň z mŕtvych a osvieti ťa Christos. Takže dbajte, postupujte opatrne, nie ako nerozumní, ale ako múdri, využívajte čas, pretože dni sú zlé. Nebuďte teda nesúdni, ale poznávajte, čo je vôľa Božia. Neopíjajte sa vínom, v ktorom je rozpustilosť, ale naplňujte sa Duchom, poučujte sa navzájom žalmami, hymnami a duchovnými piesňami, spievajte a plesajte vo vašich srdciach Hospodinovi, ďakujte vždy za všetko Bohu a Otcovi, v mene Hospodina nášho Isusa Christa, podriaďujte sa jeden druhému v bázni Božej ” / Ef. 5, 1-21 /.
Sme povinní zaujímať sa o svätú Pravoslávnu vieru, musíme ju spoznávať, sme povinní ňou žiť. Musíme sa starať o svoju spásu. Splníme to, ak budeme čítať Sväté Písmo, keď sa budeme vzdelávať v Božom zákone, keď sa budeme modliť ráno i večer aj v ktorúkoľvek hodinu, keď sa budeme postiť, keď budeme plniť Božie prikázania i cirkevné.
Okrem toho je nevyhnutné získavať kresťanské cnosti – lásku, radosť, mier, vytrvalú trpezlivosť, dobrotu, súcit, vieru, pokoru, zdržanlivosť a pod.
Je potrebné chodiť do chrámu, navštevovať bohoslužby, očisťovať sa od svojich hriechov, posväcovať sa prostredníctvom tých Tajín, ktoré nám dáva Svätá Cirkev pre našu spásu.
O tom, aký význam pre nás má modlitba, môžeme sa dozvedieť zo svätootcovskej literatúry. Svätí, ktorí v praxi vyskúšali význam modlitby, píšu o tom zo skúsenosti. Preto je nevyhnutné čítať túto literatúru a z nej sa poučovať.
Hľa, čo píše o modlitbe sv. Ján Zlatoústy : ” Modlitba je prístav pre zmietaných, kotva pre unášaných vlnami, barla pre nemocných, poklad biednych, pevnosť bohatých, ničiteľka chorôb, ochrankyňa zdravia; modlitba zachováva naše blahá bez zmeny a skoro vyháňa každé zlo: ak nás postihne pokušenie, ľahko ho odoženie; ak sa prihodí strata majetku alebo niečo iné, čo vyvoláva zármutok v našej duši, rýchle ho odstráni: modlitba zaženie každý smútok, dodá rovnováhu, napomáha stálej spokojnosti; je matkou záujmu o poznanie.
Kto sa dokáže úpenlivo modliť, je bohatší ako ktokoľvek iný, hoci by bol najbiednejší zo všetkých; naopak, ak sa niekto neutieka k modlitbe, ten aj keby sedel na cárskom tróne, je najbiednejší zo všetkých…” / Svätý Ján Zlatoústy, zväzok I., str. 569 /.
O modlitbe v chráme a návšteve Božích chrámov sv. Ján Zlatoústy hovorí toto: ” So správnym vyznávaním dogiem spojme aj spravodlivosť života a skutkov, aby sme svoju spásu nevykonávali napoly. Vhodnosti správania a čistote života nenapomôže nič tak, ako časté prebývanie tu, v chráme, v cerkvi, a vrúcne počúvanie. Čo je pre telo jedlo, to pre dušu je naučenie božských zvestí; lebo ” nielen chlebom bude živý človek, ale aj každým slovom vychádzajúcim z úst Božích ” /Mt. 4, 4 /. Preto tí, ktorí sa nezúčastňujú tejto hostiny /liturgie/, sú zvyčajne hladní. Počúvaj, ako Boh hrozí týmto hladom a stavia ho na roveň s potrestaním a mučením: ” pošlem na nich,” hovorí ” nie hlad po chlebe, ani smäd po vode, ale hlad po počutí slova Hospodinovho ” / Amos. 8, 11 /. Či nie je bláznivé, keď preto, aby sme sa vyhli telesnému hladu, robíme všetko, no dobrovoľnejšie sa vystavujeme duševnému hladu, pričom on je o to ťažší, o čo väčšia škoda z neho býva ? Nie, prosím a presviedčam vás, aby ste sa nesprávali tak zle k sebe…“ / Sv. Ján Zlatoústy, zväzok 1., str.602 /.
Ďalej Sv. Ján Zlatoústy pokračuje: “…prebývanie tu / v chráme / je prameňom všetkého dobra; vychádzajúc odtiaľ i muž pre ženu je ctenejší, aj žena pre muža milšia, keďže ženu robí ľúbeznou nie krása tela, ale dobrotivosť duše, nie retušovanie a maľovanie, nie zlato a drahocenný odev, ale mravná čistota, krotkosť a stály Boží strach. Táto duchovná krása sa nikde tak úspešne nerozvíja, ako v tomto prekrásnom a božskom mieste / chráme /, kde apoštoli a proroci zmývajú, opravujú a zotierajú starobu z hriechu, navodzujú kvet mladosti, ničia každú škvrnu, každý nedostatok, každú chybu našej duše … Vynasnažme sa, muži i ženy, usídliť v sebe túto krásu “… / Sv. Ján Zlatoústy, zväzok 1., str. 6l4-6l5/.
Málo pozornosti venujeme pôstu. Pokladáme ho za cirkevné nariadenie, ktoré má malý význam. A pritom je to Božie nariadenie. Prikázanie o pôste je také staré ako samotný svet. Prvé prikázanie, dané Bohom človeku, bolo prikázanie o pôste. Pretože sme nepôstili, boli sme vyvrhnutí z raja ! Budeme preto znova pôstiť, aby sme vošli do raja / Svätý Vasilij Veľký /. Nepôstiť – znamená stať sa podobným nemej tvári, ktorá nepozná pôst. Pôst tela je potravou pre dušu / Sv. Ján Zlatoústy /. Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme mohli žiť a plniť si svoje povinnosti. V sv. Evanjeliu Hospodin poukazuje na pôst.
Často spolu s vami vidíme núdzu, ale prechádzame okolo, nepohne to s nami, nepomáhame tým, ktorí to potrebujú, myslíme si, že biednych nieto, nieto tých, ktorí sú v núdzi. Ale podľa prikázaní Hospodinových je nevyhnutné pomáhať, je nevyhnutné preukazovať milosrdenstvo. Sv. Ján Zlatoústy uvažuje o milosrdenstve takto: ” Pokladaj almužnu nie za výdavok, ale príjem, nie za škodu, ale za zisk; lebo ňou viac získavaš ako dávaš. Podávaš chlieb, ale získavaš život večný; dávaš odev a dostávaš odev nesmrteľnosti; poskytuješ útulok pod svojou strechou a získavaš Kráľovstvo Nebeské; dávaš pominuteľné blahá, no získavaš blahá stále prebývajúce ” … /Svätý Ján Zlatoústy, zväzok I, str. 572 /.
Vidíme, a to v súlade so Slovom Božím, cirkevným a svätootcovským učením, že sa nevyhnutne musíme namáhať, aby sme šli pravou, pravoslávnou cestou k spáse. Svätí apoštoli poúčali svojich nasledovateľov a s nimi aj nás učia: ” že cez mnohé súženie musíme vojsť do Kráľovstva Božieho ” / Sk. 14, 22 /. Hospodin nám hovorí: ” Vchádzajte tesnými dverami, pretože široké vráta a široká cesta vedú do záhuby a mnohí nimi prechádzajú, ale úzke dvere a tesná cesta vedú do života a nemnohí ich nachádzajú ” / Mt.7, l3-l4 /.
Určite mnohí z vás povedia alebo si pomyslia, že, hľa, chcú, aby sme žili ako mnísi, ako pustovníci. Veď iní naši priatelia, naši známi, dokonca všetci, ktorí nás obklopujú, žijú pre svoje pohodlie, robia čo chcú a ani nemyslia na to, o čom nám tu teraz hovoria. Nemyslia na Kráľovstvo Nebeské, na budúci život, nekazia si náladu takýmto zamyslením.
Áno, oni žijú a nevenujú pozornosť duchovnému životu. Lebo v neho, ani v budúci život, neveria. Preto nemajú nič duchovné, nemajú pokoj duše ani duchovnú radosť. Preto nemajú žiadne obmedzujúce centrá, nemajú morálne ani duchovné hodnoty, ktorých by sa držali, ku ktorým by smerovali. Zato je však u nich besnenie, rozvrat, kriminalita, duchovná samovražda, duchovný bankrot.
Ale nám, deťom Pravoslávnej Cirkvi, sa treba pred tým chrániť, utekať pred tým ako pred ohňom!
Blaženejší Metropolita Antonij, zakladateľ a prvá hlava Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí, v svojej pozoruhodnej stati: ” Čím sa odlišuje Pravoslávna viera od západných vyznaní? ” písal o hlbokom rozdiele medzi našou vierou a inoslávím. Na hlboký rozdiel poukazuje v tom, že Pravoslávna viera učí tomu , ako vybudovať život podľa požiadaviek kresťanskej dokonalosti, a ” inoslávie ” berie si z kresťanstva to a toľko, nakoľko sa to zhoduje s podmienkami súčasného kultúrneho života “. Pravoslávie sa díva na kresťanstvo ako na večný pilier skutočného života a vyžaduje od každého, aby l á m a l s e b a a s v o j ž i v o t dovtedy, pokým nevojde do týchto noriem, ale ” inoslávie ” pozerá na základy súčasného kultúrneho života ako na neotrasiteľný fakt a len v oblasti existujúcich čiastočných rozdielov poukazuje na tie z nich, ktoré sa dajú najviac schváliť z kresťanského pohľadu. Pravoslávie vyžaduje mravný heroizmus – h r d i n s t v o , “inoslávie” vyhľadáva, čo by sa z kresťanstva hodilo v terajšom životnom zriadení ? Pre pravoslávneho človeka povolaného k záhrobnej večnosti, v ktorej sa začne skutočný život, je historicky vytvorený mechanizmus súčasného života, – ničotný p r í z r a k, no pre ” inoslávneho ” je učenie o budúcom živote – len vznešená zušľachťujúca idea, ktorá nám pomáha stále lepšie a lepšie usporadúvať t u r e á l n y ž i v o t “.
Tieto prekrásne slová Blaženejšieho Metropolitu Antonija nám jasne a zreteľne ukazujú na bezozdnú priepasť, ktorou sú oddelené skutočná kresťanská viera – Pravoslávie od jej skazenej podoby – ” inoslávia “.
Pravoslávie je duchovný zápas, nasmerovanie na večnosť, v ” inoslávii ” je silná pripútanosť k zemi, viera v pokrok ľudstva na zemi.
Vladyka Antonij ďalej poukazuje, že Pravoslávna viera je viera a s k e t i c k á, že ” raj “, ktorý očakávajú prívrženci “povery pokroku” na zemi, je sľúbený Spasiteľom v b u d ú – c o m živote, avšak latiníci ani protestanti, otvorene povedané, sa s tým nechcú zmieriť z jednoduchého dôvodu : zle veria vo vzkriesenie a silno veria v blahobyt súčasného života, ktorý naopak apoštoli nazývajú ” miznúcou parou ” / Jk. 4, l4 /. Hľa, prečo pseudokresťanský Západ nechce a nemôže pochopiť popieranie tohto života kresťanstvom, ktoré nám prikazuje z á – p a s i ť tak, že sa zoblečieme zo starého človeka s jeho skutkami a oblečieme sa do nového, ktorý sa obnovuje v poznaní podľa Obrazu jeho Stvoriteľa ” / Kol. 3, 9 /.
” Keď si preštudujeme v š e t k y omyly Západu “, píše ďalej Vladyka Antonij: ” ako tie, ktoré vošli do jeho vierouky, tak aj tie, ktoré sú charakteristické pre jeho morálku, uvidíme, že všetky majú pôvod v nepochopení kresťanstva ako d u c h o v n é h o z á p a s u o postupné zdokonaľovanie sa človeka “.
Kresťanstvo je náboženstvom asketickým, Kresťanstvo – to je učenie o postupnom vykorenení vášní, o prostriedkoch a podmienkach postupného si osvojenia cností: tieto podmienky sú jednak vnútorné, spočívajú v d u c h o v o m z á p a s e, námahe; a podávané zvonku – spočívajú v dogmatickej viere a blahodátnych posväcujúcich úkonoch, ktorých cieľom je jediné: liečiť ľudskú hriešnosť a viesť nás k dokonalosti “.
Na to sme povinní pamätať a pridržiavať sa Svätej Pravoslávnej Cirkvi a jej učenia. Vtedy nebudeme ďaleko od cesty spasenia !