Postavenie pravoslávneho kresťana v súčasnom svete
Referát prečítaný Arcibiskupom Lavrom na ôsmom Celozahraničnom zjazde ruskej pravoslávnej mládeže v San Paulo, Brazília, l / l4. júla l997
O postavení pravoslávneho kresťana v súčasnom svete môžeme povedať, že je neobyčajné a mimoriadne ťažké. Život, ktorý nás obklopuje so svojím prostredím, je zameraný proti pravoslávnemu kresťanovi. Hoci aj žijeme v takzvanom “kresťanskom svete”, čo však v skutočnosti predstavuje zo seba súčasný svet ? Súčasný svet, ktorý obklopuje náš pozemský život, v celej svojej šírke odmieta všetky kresťanské ideály, ktoré nám daroval i prikázal plniť náš Hospodin Isus Christos, náš Spasiteľ.
Byť skutočným pravoslávnym kresťanom, pripraveným pevne stáť za svoju pravoslávnu vieru, je v súčasnosti omnoho ťažšie ako to bolo v prvom storočí kresťanstva. Vtedy bolo prenasledovanie od pohanov a malo vonkajší charakter. Tých, ktorí otvorene vyznávali vieru v Isusa Christa, alebo boli hlásateľmi Christovho učenia, vystavovali mučeniu, smrti. Mnohí z vtedajších veriacich kresťanov, upevňovaní Božím milosrdenstvom, uvedomele a s radosťou šli na mučenia a smrť, pamätajúc na slova Isusa Christa: ” A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemohúcich zabiť dušu ” / Mt. l0, 28 /. Tieto prenasledovania neprinášali ujmu duši. Opak bol pravdou, lebo podporovali ducha veriacich a ako hovoril Tertulián, krv mučeníkov sa stávala semenom kresťanstva.
Dnes, v súčasnom svete, akoby neexistujú také otvorené prenasledovania, hoci nedávno boli aj u nás, v Rusku. Nebezpečenstva telesných mučení a či smrti niet, no prenasledovania voči kresťanom, voči Pravosláviu existujú a prejavujú sa v rôznych podobách. Takéto prenasledovania sú nebezpečnejšie než fyzické, lebo zasahujú nášho ducha, našu dušu, náš duchovný život a ohrozujú nás duchovnou smrťou. Vy sa pýtate – ako a čím sa prejavujú ?
Pousilujeme sa v krátkosti sledovať tieto reakcie v živote svätej Cirkvi Christovej i v pozemskom živote pravoslávneho kresťana.
Boj zla proti dobru sa vedie od samého stvorenia sveta. Započal sa v svete duchovnom, keď najvyšší anjel odpadol od Boha, od svojho Stvoriteľa , zneužil vlastnú slobodu a porušil vôľu Božiu. Z týchto zavrhnutých duchov zlo prešlo i na človeka, ktorý tým, že podľahol v osobách našich prarodičov pokušeniu diabla, porušil poslušnosť svojmu Stvoriteľovi.
Ešte pred stvorením človeka, Hospodin Boh vedel o jeho páde a už vtedy pripravil aj jeho uzdravenie. Boh Slovo, Samotný Syn Boží, sa vtelil, t.j. stal sa človekom, žil medzi ľuďmi, zjavil im Pravdu a Svojím príkladom naučil ich bohabojne žiť. Ale mnohí Ho neprijali, zavrhli Ho a vydali Ho na zneuctenie i smrť. Svojím utrpením a Svojou smrťou Hospodin náš Isus Christos vykúpil človeka a Svojím Vzkriesením zvíťazil nad smrťou, ktorá sa zjavila v svete prostredníctvom prvorodého hriechu človeka. Hospodin otvoril rajské dvere, odstránil jestvujúcu prekážku medzi Nebom a Zemom. Spása je teraz možná pre všetkých a iba od človeka závisí, či využije túto možnosť, lebo nasilu Boh nezachraňuje nikoho. Dverami, cez ktoré môžeme vojsť do Božieho Kráľovstva, je Svätá Cirkev, ktorá dostala svoje historické bytie v deň Päťdesjatnice, v deň zostúpenia Svätého Ducha na apoštolov.
V Svätom Písme, Božom Zjavení, môžeme sledovať celý priebeh zápasu zla proti dobru : aj v Starom Zákone i Novom Zákone. Diabol sa nemohol zmieriť s príchodom na svet Christa Spasiteľa, Ktorý prišiel zničiť jeho skutky. A preto on vyvolával a vyvoláva prenasledovanie kresťanov, Svätej Cirkvi Christovej, každého verného služobníka Božieho – pravoslávneho kresťana.
Už v apoštolskej dobe vidíme tento ” duch antichrista ” v osobách heretikov, odpadlíkov od viery Christovej. Postupne sa zjavili gnostici, s ktorými viedli duchovný zápas Svätí Otcovia i učitelia Cirkvi. Svätá Cirkev víťazila nad týmto “antichristovým duchom” a nehľadiac na jej ťažký zápas, víťazila nad svojimi nepriateľmi.
Predsa však ku koncu prvého tisícročia dejín kresťanskej Cirkvi vidíme, že ” duch antichrista “, ktorý zapustil hlboké korene na Západe, začal spôsobovať Cirkvi Christovej veľké nepríjemnosti, výsledkom čoho bolo, že uprostred XI. storočia sa od Vselenského pravoslávia odtrhla celá polovica kresťanského sveta. Tak vznikla rímskokatolícka cirkev, pápežstvo, s jeho vážnymi vybočeniami od skutočného Christovho učenia, ktoré nám dal náš Spasiteľ. Vybočenia /porušenia/ rímskokatolíctva sa prejavili aj vo vierouke aj v kresťanskom živote výmyslami, objavením sa vymyslených dogiem, poškodenou mravoukou, indulgenciami, inkvizíciou a ďalšími zvrhlosťami.
V ďalšom období tento ” protikresťanský duch ” zrodil v lone ” pápežstva “, ktoré sa odtrhlo, aj iné zoskupenia, ktoré sa úplne protivia kresťanstvu : ” humanizmus “, ktorý na miesto Boha vyzdvihol samého človeka, zbožštil ho, a ” ateizmus ” – úplnú nevieru, bezbožnosť. Pod silným vplyvom týchto smerov v XVI. storočí vzniklo nové rozdelenie v rímskokatolicizme, z ktorého sa zrodil protestantizmus, reformácia, ktoré zavrhli samotnú podstatu Cirkvi. Protestantizmus sa ďalej rozdrobil na množstvo drobných siekt, z ktorých sa mnohé natoľko vzdialili od kresťanstva, že ani neuznávajú Hospodina Isusa Christa za Syna Božieho.
Za posledné desaťročia sa sekty stále množia a medzi nimi sú aj fanatické a mystické, spojené s pohanskými kultami i satanizmom. Na Západe sa zjavili a aj v súčasnosti sa šíria zjavné protikresťanské učenia materialistické, socialistické i marxisticko-komunistické.
V súčasnosti spoločensko-politické organizácie viac a viac podporujú takzvaný ekumenizmus, propagujú hnutie New World Order ” Nový svetový poriadok “. Tieto organizácie pripravujú svet k tomu, aby prijal antichrista. V súčasnosti čoraz viac a čoraz častejšie počujeme výzvy, vyhlásenia v médiách, že všetky nešťastia a neusporiadania vo svete, teraz i v minulosti, spočívajú v tom, že kresťanstvo nebolo schopné a nemôže zvládnuť problémy, a preto je potrebné sa ho zrieknuť a začať žiť po novom. K tomu speje súčasný svet, k tomu ho pripravujú sily temna. Tento nový poriadok bude pri antichristovi, a novým náboženstvom bude ekumenizmus spájajúci všetky náboženstvá. To je dôsledok toho, čo spôsobilo zvrátenie ducha Christovho v západnom kresťanstve, ktoré sa oddelilo od Pravoslávia. Toto malo za následok celý rad lživých učení a strašný morálny úpadok.
Ako prekážka na ceste proti tomuto protikresťanskému, alebo presnejšie antichristovmu počínaniu, vždy stála Christova
Cirkev. Z dejín Cirkvi vidíme, že samotná podstata týchto dejín pozostáva v zápase Svätej Cirkvi v osobe jej verných služobníkov a nasledovníkov za pravé učenie proti všetkým mylným názorom. Prvé obdobie kresťanských dejín – to je zápas za pravdu proti Židom i pohanom. Tento boj bol krutý, bol poznamenaný preliatím krvi nespočetného množstva kresťanov – mučeníkov. V druhom období vznikali ďalšie, ešte nebezpečnejšie prenasledovania pravdy Christovej zo strany lživých učiteľov – heretikov. V tomto období sa objavilo mnoho veľkých učiteľov Cirkvi a svätiteľov Cirkvi Christovej, ktorí svojimi učeniami a dielami ochránili Pravdu Christovu pred všetkými sieťami rozličných lživých učení.
V minulosti i v súčasnosti antichristovmu dielu prekážala aj prekáža pravoslávna štátnosť na čele s pravoslávnym cárom, pravoslávnym vládcom. Od 4. storočia sa pravoslávni panovníci stali zástancami Svätej Pravoslávnej Cirkvi a napomáhali kresťanskému spôsobu života svojich poddaných; – začínajúc sv. cárom Konštantínom Veľkým a jeho matkou, sv. Helenou, potom obdobím byzantských cárov, keď pomerne často dochádzalo k úplnej symfónii medzi štátom i Cirkvou, hoci boli aj výnimky, keď sa niektorí panovníci pridávali na stranu heretikov a vystupovali proti Sv. Cirkvi. Po páde Byzancie sa záštitou Pravoslávia stalo Rusko. Rusko pomáhalo svojim spolubratom vo viere v Litve, Poľsku, Malorusku /Ukrajine/, ktorí boli vystavení katolíckemu útlaku i prenasledovaniu. Rusko okrem toho ochraňovalo a pomáhalo pravoslávnym Arabom v Palestíne, Sýrii, Egypte. Rusko ochraňovalo pravoslávnych na Balkáne, v Grécku, ktorí sa nachádzali pod vládou Turkov a často trpeli prenasledovania za vieru. Brániac pravoslávnych Srbov, Rusko vstúpilo do I. svetovej vojny, ktorá priviedla Rusko ku katastrofe, rozpútaniu revolúcie, ktorú pripravili temné sily preto, aby zničili pravoslávne Rusko.
Je úplnou samozrejmosťou položiť otázku : Prečo Hospodin dopustil, aby Jeho vyvolení služobníci trpeli ? Ako mohol byť zničený pravoslávny štát, napr. pravoslávne Rusko ?
Tak ako v Starom Zákone Hospodin posielal Svojich Prorokov, ktorí poučovali, odhaľovali vyvolený národ, volali k pokániu a náprave, tak bolo aj v Novom Zákone. V Rusku, ktoré blahobytne žilo, kde pravoslávna Cirkev silnela a Pravoslávie sa upevňovalo a kde prostredníctvom misionárstva Pravoslávie prijímali ďalšie národy, nehľadiac na to všetko, inteligencia postupne odchádzala, vzďaľovala sa od viery v Boha, – od sv. Pravoslávia. Pod vplyvom západných ideí racionalizmu ruská spoločnosť začala prijímať idey voľnomyšlienkárstva a postupne odchádzala od Cirkvi. Cirkevní kazatelia, spisovatelia, odhaľovali túto situáciu, vyzývali k náprave, k pokániu, no, žiaľ, ruská inteligencia neuposlúchla tieto výzvy.
Všimnite si, ako písal na konci minulého storočia svätiteľ Feofan Zatvorník: ” Hlavnou antichristovou úlohou bude odvrátiť všetkých od Christa. Pokiaľ bude trvať cárska moc, nezjaví sa. Táto mu neumožní rozvinúť svoje účinkovanie, bude mu prekážkou, aby pôsobil podľa svojho ducha. To je práve to “čo ho doteraz zdržuje” / 2.Sol. 2, 7 /. Keď cárska moc padne a národy všade ustanovia samospravovanie / republiky , demokracie /, vtedy bude môcť antichrist bez prekážok pôsobiť. Pre satana nebude ťažké pripravovať hlasy za zrieknutie sa Christa, ako tomu bolo v čase Francúzskej revolúcie. Nebude mať kto vyrieknuť ” veto “ – mocné, panovačné. A tak, keď sa ustanovia také poriadky, ktoré napomáhajú odhaleniu antichristových snažení, vtedy sa aj antichrist zjaví “ / Výklad na 2. list sv. ap. Pavla Solúnskym hl.2.6, str.504 /.
Svätiteľ Ignatij Brjančaninov, súčasník svätiteľa Feofana, písal: ” Hospodin dopustil odstúpenie, preto sa ho nepokúšaj zastaviť tvojou slabou rukou. Odíď, ochráň sa sám pred ním a to bude postačovať. Oboznám sa s duchom času, skúmaj ho, aby si sa podľa možnosti mohol vyhnúť jeho vplyvu… Odstúpenie sa začalo uskutočňovať od určitého času rýchlo. Následky musia byť veľmi smutné. Nech sa stane vôľa Božia! Záležitosť Pravoslávnej Viery sa približuje k záverečnému vyriešeniu. Jedine zvláštne milosrdenstvo Božie môže zastaviť epidémiu, ktorá ničí morálku a všetko vôkol seba, zastaviť na nejaký čas, pretože sa musí splniť to, čo je predpovedané v Svätom Písme. Súdiac podľa ducha času i podľa vrenia rozumov, dá sa predpokladať, že budova Cirkvi, ktorá sa kolíše dávno, zakolíše ešte strašne a rýchlo. Nemá to kto zastaviť a postaviť sa na odpor. Nemožno odnikadiaľ očakávať obnovenie kresťanstva. Nádoby Svätého Ducha sa všade vyprázdnili až do dna, dokonca aj v monastieroch, v týchto pokladniciach nábožnosti i milosrdentsva … Soľ vyprcháva, stráca svoju sily. U predstaviteľov Cirkvi zostalo slabé, nevýrazné, zmätené, nesprávne chápanie podľa litery, ktoré ubíja duchovný život v kresťanskej spoločnosti, ničí kresťanstvo, ktoré je činom a nie literou. Ťažko je pozerať sa na tých, ktorým sú zverené do rúk ovečky Christove, komu je dané ich spravovať a viesť k spáse. Ale deje sa tak z vôle Božej …
Milosrdná trpezlivosť Božia čaká a odďaľuje rozhodnutia kvôli malému počtu – zvyšku verných, zároveň však tí, ktorí sa rozkladajú a tí, ktorí už zhnili, dosahujú plnotu tlenia. Tí, ktorí chcú byť spasení, to musia chápať a musia využiť tento čas daný pre spásu … Milosrdný Hospodin nech ochraňuje tento zostatok veriacich v Neho! Ale tento zostatok je malý a stáva sa čoraz menším…” Nech ten, kto sa chce spasiť, spasí svoju dušu”, povedané je zostatku kresťanov Duchom Božím ” / zo IV. dielu a z Otečnika /. Svätý spravodlivý o. Ján Kronštadtský v svojich kázňach a spisoch nie raz prorokoval o tom, že duch ” odstúpenia ” sa šíri a prejavuje sa všade v svete, a keďže sa mu ruský človek poddá, Rusku hrozí katastrofa. Nielen duchovní spisovatelia hovorili o tom, ale i svetskí varovali ruský národ pred prílišným záujmom o Západ a o duch antichrista. Feodor Michajlovič Dostojevskij v svojej tvorbe obzvlášť výrazne písal o týchto ” diabloch “, ktorí viedli rozkladnú činnosť.
Uvedieme niektoré citáty z kázní sv. o. Jána Kronštadtského. V roku l907 otec Ján hovoril v svojej kázni: “Prežívame strašné časy, pravdepodobne posledné, a hoci deň i hodina budúceho Strašného Súdu nie sú nikomu z ľudí známe, predsa však už existujú príznaky jeho priblíženia, na ktoré je poukázané v Evanjeliu…” V inej svoje kázni hovoril: “Prostredníctvom cárskych osôb Hospodin ochraňuje blaho pozemských kráľovstiev a obzvlášť blaho pokoja Svojej Cirkvi, nedovoľuje, aby ju zachvátili bludné učenia, herézy a rozkoly a aj najväčší zloduch sveta, ktorý sa zjaví v posledných časoch – antichrist, nemôže sa zjaviť medzi nami vďaka samoderžaviu – cárskej moci, ktorá zadržiava vyčíňanie a učenie bezbožníkov. Apoštol hovorí, že sa antichrist dovtedy nezjaví na zemi, pokým bude existovať cárska samoderžávna moc.” Tajomstvo neprávosti potajomky už pôsobí”, ale neuskutoční sa dovtedy, pokým sa od nás nevezme cár: ” Prv musí byť odstránený ten, ktorý ho doteraz zdržuje. Potom sa zjaví rušiteľ zákona, Ktorého Hospodin zabije dychom Svojich úst “ / 2. Sol. 2,7-8 /.
/ Nové slová, ktoré boli vyrieknuté v roku l902, vyd. z r. l903, str. 47 /.
80 rokov uplynulo od tých čias, keď sa uskutočnilo ovládnutie Ruska diabolskými silami, ktoré prinútili Panovníka Nikolaja II., nášho Cára-Mučeníka, aby sa zriekol trónu a týmto spôsobom ” Udržujúci “ Ruský Cár, kvôli zrade svojich najbližších pomocníkov a spolupracovníkov, ako to sám vyriekol: vôkol je zrada, zbabelosť a klamstvo, bol odstránený od spravovania pravoslávneho Ruska. Tak padlo veľké Impérium Rusko, ktoré bolo záštitou Pravoslávia a jeho Cár, Ktorý bol ochrancom a zároveň prvým synom a prosebníkom Pravoslávnej Cirkvi, bol odstránený ” Udržujúci”, ten, ktorý panoval nie podľa mnohorakého ľudského chcenia, ale podľa Božieho vyvolenia. Čestne chodil pred Bohom a uskutočňoval svoju cársku povinnosť. O tom nehovoríme len my, ale o tomto hovoria veľmi zreteľne aj samotní nepriatelia Pravoslávneho Ruska: ” Žiadna revolúcia v Európe i na celom svete nemôže dosiahnúť úplné víťazstvo, pokým existuje terajší ruský štát “, písal jeden zo zakladateľov komunizmu F. Engels / Karol Marx a revolučné hnutie v Rusku , Moskva, l933, s.l5/.
A tak s pádom Pravoslávneho Ruska skutočne nezostal viac ” Udržujúci ” a celé Rusko sa strmhlavo zrútilo do priepasti plnej chaosu, rozvratu, priepasti bezbožnosti a nečestnosti. Zlo akoby začalo sláviť svoje víťazstvo. Po I. svetovej vojne sa v Rusku i na celom svete diablovi rozviazali ruky a on začal voľnejšie, bez zábran konať.
Tento duch ” odstúpenia “, duch antichrista, sa začal prejavovať obzvlášť v našich časoch, keď sa na celom svete všetko rozkolísalo, keďže bolo otrasené v svojich storočných základoch. ” Odstúpenie ” sa prejavuje s obzvláštnou drzosťou a nehanebnosťami v osobnom živote, rodinnom a vo všetkých oblastiach spoločenského a štátneho života. Milióny ľudí vyhlasujú, že sú neveriaci, nemorálnosť dosahuje nebývalý rozsah, rozvrat a pornografia sa bez akýchkoľvek zábran rozširujú a dokonca aj v školách je zavedený predmet sexuálna výchova. Pornografické materiály si možno objednať poštou, možno sa na ňu pozerať v televízii.
Z normálneho každodenného života človeka zmizli a likvidujú sa také pojmy, ako sú : česť, šľachetnosť, povinnosť, svedomie, ale na prvé miesto sa stavia klamstvo, zisk, egoistická vypočítavosť, materiálne výhody so ziskom a telesné pôžitky. Preto sa cieľom života pre skoro každého stali karierizmus, starostlivosť o dobre materiálne zabezpečenú prácu, dosiahnutie vonkajšieho komfortu a snaha po nízkych telesných pôžitkoch. Takí ľudia nemajú žiadne kresťanské princípy. V takejto situácii neprekvapuje, že v spoločnosti vzrastá a rozvíja sa detská trestná činnosť. Politici a predstavitelia moci, ktorí sami podľa svojho života si nezasluhujú žiadnu dôveru, naopak, oni, keďže sú spojení s trestancami, s mafiou, napomáhajú aj rozvoju narkománie a trestnej činnosti, hoci navonok vystupujú tak, akoby sa snažili postaviť proti tomu zlu, pokým sami nie sú súdení alebo väznení.
Takáto je situácia v súčasnom svete. Žiaľ nič kresťanské už nezostalo v svete, svet predstavuje obraz najhlbšieho nábožensko-mravného úpadku.
V takomto obkľúčení, v takej situácii sme my, deti Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí, nútení žiť a preto sa musíme snažiť o to, aby sme nepodľahli týmto pokušeniam a nátlakom, ktoré nás obklopujú z každej strany. Preto musíme postupovať tak, ako nám to ukazuje Svätiteľ Ignatij Brjančaninov, čo sme už vyššie spomínali : ” Odíď, ochráň sa sám pred ním, pred “odstúpením”, a to bude postačovať. Oboznám sa s duchom času, skúmaj ho, aby si sa podľa možnosti mohol vyhnúť jeho vplyvu…” Preto potrebujeme osobitnú ostražitosť k sebe samému, k svojmu správaniu sa, k vlastnému životu.
V minulosti sa pravoslávnemu človeku oveľa ľahšie žilo kresťanským životom ako v súčasnosti. Dopomáhala k tomu celková situácia a život v kresťanskom pravoslávnom štáte, pravoslávna Cirkev taktiež napomáhala tomu, aby ľudia žili bohabojným kresťanským životom. Napríklad: v starom Rusku a aj neskôr ľudia dostávali cirkevne – pravoslávnu výchovu. V cirkevno-farských školách sa gramatika vyučovala podľa učebného časoslovu, učili sa modlitby, priúčali sa k čítaniu, cirkevnému spevu, čítali Psaltyr. Vyučovali sa aj Cirkevné dejiny. Rodina sa doma modlila, ráno sa čítali Ranné modlitby, pred jedlom sa modlili, pred spánkom sa čítali Večerné modlitby. Keď sa prichádzalo k niekomu na návštevu, najprv hľadali kút s ikonami a najprv sa prežehnávali smerom na ikony, kládli poklony po pás a až potom sa vítali s domácimi. Spôsob života bol v úzkom spojení s Cirkvou, ľudia žili podľa cirkevného kalendára. Počas sviatkov sa všetci zúčastňovali na bohoslužbách. Svadby a zábavy sa uskutočňovali v tie dni, keď to bolo povolené cirkevnými pravidlami. Pravoslávny ľud, ktorý žil v osadách, dedinách alebo mestečkách, sa snažil dodržiavať taký spôsob života, akému sa naučil od svojich rodičov, a tak sa to odovzdávalo z pokolenia na pokolenie. Hoci boli niektorí ľudia negramotní, ale poznali všetky cirkevné sviatky, vedeli, kedy sa slávia sviatky svätým, poznali životopisy svätých. Poznali taktiež aj Sväté Dejiny, ako sú vysvetlené v Svätom Písme, pravdaže hlavné udalosti. Celý život sa orientoval na Cirkev, cirkevný rok.
Ako príklad Vám chcem v krátkosti opísať spôsob života, aký bol u nás na Karpatskej Rusi ešte pred II. svetovou vojnou. Zmienim sa o tej časti Karpatskej Rusi, ktorá patrila do Československa. Samotné Čechy sa považovali za pokrokový štát a prevažná väčšina obyvateľstva, hlavne v Čechách, sa registrovala ako : neveriaci. Do kolónky náboženstvo /vierovyznanie/ uvádzali – bez vyznania, čo znamenalo neveriaci, neverím v nič. Obyvatelia Karpát boli väčšinou roľníci, ktorí žili v dedinách. Podľa vierovyznania sa obyvateľstvo delilo na pravoslávnych a uniatov. Dodržiaval sa tam cirkevný spôsob života, ktorý pochádzal z čias, keď táto časť bola pravoslávna a žila svojím cirkevným životom. Únia sa v týchto oblastiach zaviedla v polovičke XVII. storočia, násilím bola zavedená medzi jednoduchým ľudom. Cirkevný kalendár tam bol staroštýlny. Keď sa blížil sviatok, ktorý pripadal uprostred týždňa alebo v nedeľu, všetci roľníci slávili sviatok, išli do svojich chrámov. Nikto nepracoval. Keď sa začínali pôsty, žiadne zábavy a svadby sa nekonali. Nestávalo sa, aby niekto v dedine žil v manželstve bez cirkevného sobášu. Počas sviatkov nikto nepracoval ani na poli, ani u seba doma. Predsa sa však pred 2. svetovou vojnou začali v dedinách zjavovať voľnomyšlienkári. Ľud sa ich stránil, menej sa s nimi stýkal. Raz sa v jednej dedine jeden voľnomyšlienkár rozhodol, že poruší sviatok a išiel pracovať. Zbieral seno do stohov, myslel si, že keď ho pozbiera, nezničí ho dážď. Roľníci boli, pravdaže, uvedení do pomykova jeho skutkom, rozprávali sa o tom a odsudzovali ho za to, že pracuje počas sviatku. Bol to deň sv. proroka Iliju. K večeru sa zjavili mraky, strhla sa búrka a blesk udrel do kopy sena s spálil seno porušiteľa všeobecného poriadku, ktorý dodržiavali roľníci. Tak bol zahanbený tento voľnomyšlienkár a potom sa už nikdy neodvážil pracovať počas sviatku.
Ale po II. svetovej vojne sa tam všetko zmenilo. Krajina sa dostala pod komunistický vplyv, začal sa najprv hospodársky a potom aj duchovný rozvrat. Propaganda proti Bohu, viere a Cirkvi začala prinášať škodlivé plody. Veriacich prenasledovali, nútili ich pracovať aj v sviatočné dni, aj v nedeľu. Tak bol zničený cirkevný spôsob života a začali sa samozrejme všetky narušenia cirkevné a morálne. Cirkevné sobáše boli zrušené a celý život začal smerovať v tom smere, ako to bolo u bohoborcov v komunistických krajinách.
Ľudia, ktorí boli vychovaní v náboženskom prostredí, ako bolo vyššie uvedené, sa samozrejme, nie tak ľahko poddávali rôznym pokušeniam, ktoré prenikali do spoločnosti zo strany, ako bolo horeuvedené, zo Západu. Žiaľ, teraz my, pravoslávni, nemáme taký cirkevný spôsob života, ktorým by sme žili, pretože žijeme v prostredí inovernom a bezbožnom. Ale to neznamená, že musíme splynúť s inovercami, ktorí nás obklopujú a ísť za nimi, alebo po ceste ďalších nejakých prúdov.
Náš cieľ spočíva práve v tom, aby sme predišli tomuto splynutiu so svetom, ktorý leží v zle, aby sme zostali nepoškodení duchovne a aby sme dosiahli ten cieľ, ku ktorému je človek predurčený – spásu ! Musíme všetci ostať v ohrade Svätej Pravoslávnej Cirkvi, v ktorej sme sa narodili, alebo ku ktorej sme sa pripojili a dosiahnuť svoju spásu.
Ako sa máme zachovať a čo musíme robiť preto, aby sme nezhrešili proti Christovmu učeniu a neporušovali naše Cirkevné pravidla a ustanovenia, a zároveň plnili si aj svoje občianske povinnosti vo vzťahu ku krajine i občanom, v ktorej žijeme ? Príkladom pre nás môžu byť svätí Boží aj starodávni, aj noví, ktorí žili v rôznom období, ale svojím životom poslúžili Bohu a zachránili svoju dušu. Mnohí zo svätých Božích, takí ako svätý Veľmučeník Georgij, sv. Dimitrij, sv. Feodor Stratilat, boli vojakmi a svedomito si plnili svoje povinnosti, boli vyznamenávaní za príkladnú službu. Ale keď predostreli požiadavky, ktoré sa protivili Christovej viere, odmietali ich plniť. Išli na mučenia, pamätali na to, že ” Boha máme poslúchať viac než ľudí “. Oni nám zanechali príklad a musíme ich nevyhnutne napodobňovať. Máme množstvo príkladov v životoch svätých počas celých dejín Svätej Cirkvi. Také isté príklady nám zanechali aj Novomučeníci Ruskí a Vyznavači, ktorí za Pravdu, za cirkevnú pravdu, za státie vo viere, boli prenasledovaní a mnohí z nich podstúpili aj smrť.
Žiť a dosahovať spásu je pre pravoslávneho kresťana možné v akýchkoľvek podmienkach. Ale slabí duchom potrebujú vždy vonkajšiu podporu, lebo v nevhodných podmienkach môžu zakolísať a padnúť.
Žiaľ, ” odstúpenie ” zachvacuje aj naše prostredie. Hovoria o tom naši arcipastieri a kňazi. Táto otázka vyvstáva na dušpastierskych zjazdoch, v kázňach. Hovoria – prečo nevidíme deti a mládež v chrámoch ? Kde sú ? Kto je vinný za to, že odchádzajú z Cirkvi ? Vina môže spočívať aj v duchovných učiteľoch, ale hlavná vina leží na rodičoch, že deti nemilujú chrám Boží, nechápu a necenia si krásu bohoslužieb. Rodičia sú povinní postarať sa v prvom rade o to, aby ich deti dostali cirkevnú výchovu, povinnosťou rodičov je starosť o duchovnú výchovu nesmrteľnej duše svojich detí. Žiaľ, rodičia bývajú zaneprázdnení pozemským, náhlia sa, snažia sa o to, aby ich deti boli zabezpečené všemožnými pozemskými blahami, všetko im strpia, a preto deti vyrastajú také, akými ich vychovali, súc spojené so všetkým pozemským a nemajú žiadne duchovné potreby ani záujmy. Keď sami rodičia nezachovávajú Boží zákon a na prvom mieste nie je u nich modlitba a zachovanie Božích prikázaní, tak aj ich deti nasledujúc ich, budú takými istými necirkevnými ľuďmi a všetko ich bytie bude smerovať iba k pozemskému. Takéto naše deti, ktoré sa narodili a pokrstili v Pravoslávnej viere, pohlcuje hriešny svet a my ich strácame.
Pokušení je veľa, ako už bolo povedané, jedným z ničiacich pokušení, ako poznamenáva v svojich kázňach náš Prvosvätiteľ Metropolita Vitalij – to je komfort, nasýtenosť, aby v ničom necítili potrebu. Pravdaže, toto všetko je dočasné a materiálne a ľahko to môžeme stratiť, toto všetko nás aj vedie k tomu, že ľahko zabúdame na duchovné a venujeme sa pozemskému, dočasnému, a na to, čo jediné je potrebné, na to nemyslíme. Všetko toto nás odďaľuje od Boha, od plnenia Jeho prikázaní a postupne sa vzďaľujeme aj od Svätej Cirkvi, pripravujeme sa o Jej sv. Tajiny a duchovne zomierame. V takej situácii ľahko kráčame spoločne s týmto svetom ležiacim v zle a nielenže sa strácame, ale aj duchovne zanikáme. V takom stave sa môžeme ľahko dať zviesť akýmkoľvek pokušením a dostať sa na cestu zla, ktorá nás vedie do záhuby.
Mnohí z mládeže môžu povedať: ” Chcete z nás všetkých spraviť mníchov “. Alebo hovoria: ” My nie sme mnísi, chceme si užívať život “. Nie, nikto nechce z nikoho robiť mnícha, ale všetci musíme pamätať na to, že sme kresťania, pravoslávni kresťania, a preto musíme žiť tak, ako to prináleží pravoslávnym kresťanom. Veď musíme byť kresťanmi nielen podľa názvu, ale podľa života. Keď si toto budeme pamätať a o to sa snažiť, Hospodin nám pomôže ochrániť sa pred rôznymi pokušeniami a pomôže nám na ceste upevňovania a zachovávania pravoslávneho života.
Svätiteľ Ján Zlatoústy hovorí : ” Nepriateľ sa snaží ponúknuť nám raz priestor, raz smútok. Skúša, kam je nasmerovaný vnútorný stav človeka, – a tam aj sám vstupuje, aby bojoval za pomoci svojej zákernosti. Preto, brat môj, neustále bdej, a vždy buď usilovný v čítaní, aby si sa naučil, ako sa možno vyhnúť diabolským sieťam a dosiahnuť večný život. Čítanie posvätných kníh obmedzuje blúdiaci um a daruje poznanie o Bohu “. / Svätý Ján Zlatoústy, str. 447, XII. zväzok, kniha l, SPb l906 /. A taktiež hovorí: ” Nedovoľuj prelietavým vtákom zobať semená – Slovo Božie “.
Z milosti Božej sme synmi a dcérami Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, Ktorej Hlavou – Samotný Hospodin náš Isus Christos. Žijeme medzi ľuďmi iných vierovyznaní, musíme pevne vyznávať svoju pravú vieru a hlásať ju slovom, skutkom a dobrým príkladom svojho života. Hospodin nás prostredníctvom Svojej prozreteľnosti rozosial po celom svete, aby sme Jeho Slovo a svätú pravoslávnu vieru, ktorú ochraňujeme v čistote a neporušenosti, šírili všade.
Byť pravoslávnym neznamená len sa tak nazývať, ale treba plniť všetko, čomu nás učí Pravoslávna Cirkev vedená Svätým Duchom. Keď sa kresťan uvedomele nepodriaďuje cirkevným pravidlám a zanovito, sústavne ich porušuje, vtedy nie je o nič lepší než bezbožníci a okrem toho je pohoršením pre iných.
Uchrániť sa pred všetkým hriešnym, pred stratou viery a ďalšími pokušeniami môžeme iba s pomocou Božou a s pomocou našej Pravoslávnej Cirkvi. Preto nás, samozrejme, teší, že naša mládež sa spája pod vedením Cirkvi, usporadúva zjazdy, kde majú mladí ľudia možnosť vypočuť si referáty a zároveň sa zúčastniť na bohoslužbách, modlitbách, v diskusiách k referátom atď. Takáto atmosféra má kladné výsledky a dúfame, že prinesie duchovný úžitok všetkým účastníkom zjazdu.
Okrem toho je potrebné, aby sme všetci žili životom Cirkvi. Treba sa snažiť celý svoj život usporiadať tak, aby sme mali možnosť navštevovať sv. chrámy, modliť sa v nich, učiť sa v nich Božiemu Slovu. Pravoslávni kresťania v modlitbách a v sv. tajinách Cirkvi získavajú pomoc a požehnanie Božie, je preto potrebné každodenne čítať modlitby ráno a večer, pred jedením, pred začiatkom práce. Každý nový deň treba začínať s modlitbou a pred spánkom sa treba tiež pomodliť. V nedeľné a sviatočné dni je nevyhnutné, aby sme boli v chráme. Keď nemáme možnosť byť v chráme z nejakých príčin, treba sa doma pomodliť, spoločne s celou rodinou prečítať predpísaného Apoštola, Evanjelium, zaspievať alebo prečítať tropar sviatku alebo svätému. Keď sa tomu naučíme, postupne sa to stane zvykom a vtedy to budeme vždy robiť a takým spôsobom budeme prostredníctvom modlitieb prosiť Božie požehnanie na tento deň, na ďalšie dni v našom živote. Keď túto zásadu nesplníme kvôli niečomu, pocítime, že sme niečo nespravili tak, ako sme mali, a preto sa stal aj neúspech.
Ďalej je nevyhnutné dodržiavať Sv. Cirkvou predpísané pôsty. Pôsty upevňujú našu dušu, pomáhajú bojovať s vášňami a upevňujú našu vôľu. Samotný Hospodin ukazoval Svojim nasledovníkom, že len s pomocou modlitby a pôstu možno zvíťaziť nad diablami. Je nevyhnutné pôstiť sa v stredu a piatok, ako to ustanovila Cirkev, na pamiatku utrpení Christa. Pôstne obdobie treba využiť na očistenie svojich duší v tajine pokánia – spovedi a príprave k tajine Prijímania Christovych Tajín.
Treba zachovávať čistotu a svätosť manželstva, deti treba vychovávať v strachu Božom. Dobre je priúčať deti odmalička žiť životom Cirkvi. Malé deti treba častejšie privádzať k sv. Prijímaniu. Vo svojich príbytkoch treba mať sväté ikony, ktoré by posväcovali naše byty. Dôležité je, aby sme deti učili aj svojej rodnej reči, počiatočným modlitbám, aby ich mohli potom rozumieť a zúčastňovať sa na bohoslužbách. Je dobré priúčať chlapcov prisluhovať v oltári. V súčasnosti je veľa rozličných pokušení, preto treba obzvlášť ochraňovať mladé duše deti pred všetkými týmito sieťami, pred televíziou, filmami a rôznou nevhodnou literatúrou.
Zo všetkého povedaného je zrejmé, že súčasný svet sa nachádza nad priepasťou. Veľmi rýchlo sa, pravdepodobne, blíži koniec a potom Strašný Súd Boží. Jediné, čo nás a svet môže zachrániť, je pokánie. Tak, ako Ninevia bola zachránená Bohom pred záhubou, ktorú predpovedal prorok Jonáš, tak aj teraz pokánie môže prinavrátiť Božie milosrdenstvo a oddialiť záhubu sveta. Keď sa budeme kajať zo svojich osobných hriechov, prosme o odpustenie u Hospodina aj za hriechy celonárodné, ktorých sa dopustil ruský národ vo vzťahu k svojmu Cárovi-Mučeníkovi a Sv. Cirkvi, čo spôsobilo veľký krach Vlasti a Ruskej Pravoslávnej Cirkvi.
Pamätajme si slová sv. Jána Krstiteľa, a samotného Hospodina Isusa Christa, ktorými začal Svoju kázeň ľudskému rodu: ” Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo Kráľovstvo Nebeské ” /Mt. 3, 2 a 4, l7 /. Keď naše pokánie bude úprimné, vtedy môže
povzbudiť aj ďalších k pokániu a vtedy Hospodin, keď to uvidí dokonca aj v malej časti ľudstva, zľutuje sa nad svetom i predĺži jeho existenciu. S pádom Ruska celý svet stratil rovnováhu a pokoj. A teraz po zmenách, ktoré sa udiali v Rusku, ak Rusko vstane na cestu pokánia a cestu duchovnej obnovy a obrodenia, môže poslúžiť aj pre ostatný svet ako nevyčerpateľný prameň duchovnej sily, ktorá pomôže k duchovnej obrode celého ľudstva.
Keď sa však Rusko, ruský národ, duchovne neobnoví, ale naopak, pôjde po ceste súčasného ľudstva, ktoré ide k duchovnej priepasti, k svojmu koncu, znamená to, že “odstúpenie ” prebieha naplno a čas antichrista je blízko, predo dverami.
V takomto prípade všetko pôjde ďalej, ako to aj v súčasnosti ide. Vtedy nastanú strašné časy, ako o tom hovorí Slovo Božie, ako to vysvetľujú Sv. Otcovia a cirkevní spisovatelia. Cirkevné učenie o antichristovi ako o samostatnej osobe, človeku, nachádzame na mnohých miestach Svätého Písma. Aj dávna Vselenská Cirkev vyznávala toto učenie a mnohí z Otcov Cirkvi a z cirkevných spisovateľov píšu o tom. Duch antichrista, antichristovo dielo pôsobí už od samotného počiatku sveta. V Svätom Písme je dostatočne plne a zreteľne odhalené učenie o antichristovi v knihe proroka Daniela / kap. 7, 11 a l2 /, v Evanjeliách / Mt. 24, Mr. l3; Luk. l7 a 21; Jn. 5,43 /, v l. liste sv. Jána / 2, l8 a 4,3 /, v 2. liste sv. ap. Pavla k Solúnskym / 2, l-l2 / a v Zjavení / Apokalypse kap. 12; l3 ; l7; 20 /.
Antichrist sa zjaví pred druhým príchodom Christa a koncom sveta, bude sa snažiť odvrátiť kresťanov od Christa, nášho Spasiteľa, a vynasnaží sa ľsťou a falošnými zázrakmi pripútať k sebe verných, vydávajúc sa za Christa. Potom, keď sa stane celosvetovým vládcom, a uchváti do svojich rúk moc nad celým svetom, začne strašné prenasledovanie kresťanstva a všetkých tých, ktorí vyznávajú vieru Christovu. V tom čase sa zjaví pravedný / spravodlivý / Henoch a prorok Eliáš, ktorí budú usvedčovať bezzákonníka, ale on ich zabije. Jeho panovanie nad svetom bude trvať tri a pol roka, ako hovorí Písmo. Vtedy nastane Druhý príchod Christa a zjaví sa Hospodin náš Isus Christos a dychom Svojich úst zničí antichrista / 2. Sol. 2,8 /.
V časoch antichrista bude strašne. Väčšina ľudí, keďže spočiatku nespozná antichrista, prijme ho, pokloní sa mu. Prijmú ho tí, ktorí stratia v svojom srdci cit pravdy, ktorých srdce bude rozvrátené, tí, ktorí sa budú podriaďovať svojim vášňam a budú viesť hriešny život. Sv. apoštol Ján v Apokalypse hovorí: ” A poklonia sa mu žijúci na zemi, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života Ahnca ” / l3,8 /.
Približujeme sa k tretiemu tisícročiu kresťanstva, v takejto dobe s Vami žijeme, taká je duchovná atmosféra, v ktorej sa nachádzame. Musíme to zreteľne chápať a orientovať sa v svetovej situácii. V období antichrista budú prenasledovania verných, ale keď sa ochránime pred spoločným prúdom a všetkým pokušeniam, tak Hospodin nás nenechá, len aby sme my neopustili Jeho. Pomôže nám a ochráni nás Svojou blahodaťou pred nástrahami diabla. Musíme zostať s Hospodinom, privolávať na pomoc Jeho Prečistú Matku a Jeho svätých.
Náš zjazd sa uskutočňuje pod blahodátnou záštitou Božej Matky, nachádza sa tu divotvorná Ikona Iverská – Myrotočivá. V tomto roku uplynie l5 rokov, ako z Myrotočivej Ikony vyteká sväté Myro. Aj prostredníctvom tejto Ikony Matka Božia daruje Svoju zázračnú pomoc všetkým, ktorí sa s vierou a láskou utiekajú k Nej. O zázrakoch, ktoré sa uskutočnili od tejto Ikony, sa publikuje v našej cirkevnej tlači.
S nádejou na milosrdentsvo Božie a na zástupníctvo a pomoc Božej Matky, snažme sa žiť tak, ako sa patrí pravoslávnym kresťanom a vtedy sa nemusíme ničoho báť, lebo keď je Hospodin s nami, tak kto je proti nám ?
Bohu nášmu sláva! Amiň.